História je veda, ktorá sa zaoberá minulosťou ľudskej spoločnosti od najstarších čias, tzn. od vzniku človeka ako biologickej bytosti (pred 3 miliónmi rokmi). Toto je chápanie histórie v širšom slova zmysle. V užšom slova zmysle sa história chápe od vzniku písma a štátov (pred 5 500 rokmi).
Predmetom histórie je skúmať a vysvetľovať jednotlivé historické udalosti a historické zákonitosti z rôznych stránok: ekonomickej, politickej, kultúrnej, vojenskej atď.
Cieľom histórie je prostredníctvom získaných poznatkov z minulosti pôsobiť pozitívne na rozvoj ľudstva v súčasnosti.

CICERO – „História je učiteľkou života.“
História – veda, minulosť
Historiografia – odborná historická literatúra
Dejepis – učebný predmet, ktorý aplikuje históriu

História sa ako veda zrodila v starovekom Grécku. Za otca sa považuje Herodotos a jeho dielo Dejiny. Jeho nástupca bol Tukydides – mladší súčasník Herodota, je však kritickejší. Jeho dielo sa volá Dejiny peloponézskej vojny.
Historik pri svojej práci používa rozličné metódy a podľa vlastného uváženia ich kombinuje. Pri svojej práci používa 4 fázy:
· Heuristika – prípravná fáza, kedy historik zhromažďuje literatúru a pramene k danej téme
· Kritické zhodnotenie prameňov
· Interpretácia – historik analyzuje a vysvetľuje novozískané fakty
· Syntéza – záverečná časť historikovej práce. Jej výsledkom je štúdia, článok, kniha, monografia.. Historikove práce môžeme rozdeliť na dve skupiny:
· bádateľská – nový výskum, hľadanie nových poznatkov
· kompilačná – vznikajú na základe iných prác, prináša nové pohľady na určitú otázku (literatúra faktu predstavuje kompilačnú literatúru)

Poznáme historické pramene:
· písomné
· obrazové (obrazy, fotky, filmy, mapy)
· hmotné pramene
· duchovné (mýty, náboženské predstavy, folklór)

História úzko spolupracuje s ďalšími vedami: archeológia, dejiny umenia, dejiny vedy a techniky, geografia (historická), antropológia, etnografia (národopis), štatistika, demografia





Historické pramene sa uchovávajú v múzeách, galériách, archívoch.