Posledné dni Veľkej Moravy predstavuje tak, že Svätopluk sa po porážke s Maďarmi utiahol na Velehrad, Maďari sa stiahli do Dácie a celú oblasť dnešného Slovenska ponechali aj naďalej pod vládou Slovákov, ktorí sa neskôr dobrovoľne spojili s Maďarmi do jedného štátu, čo neskôr pretvoril do teórie o pohostinnom prijatí Maďarov Slovákmi. Táto teória vznikla ako protiváha tzv. podmaniteľskej teórii.

V polovici 18.storočia sa ideológia slovenskej feudálnej národnosti už viac-menej sformovala a vykryštalizovala. Jej základom ostáva povedomie príslušnosti Slovákov, splývanie so slovanským národom, ktorého hlavné cnosti – starobylosť a veľkosť – boli významnými zdrojmi národnej hrdosti reprezentantov slovenskej národnosti. Autochtónnosť Slovákov dostáva politickú funkciu, čoraz výraznejšie sa začína kryštalizovať slovenské, Slováci sa začína chápať ako samostatný slovenský kmeň, slovenčina (resp. čeština) ako nárečie slovenského jazyka. Predstava o Panónii ako o kolíske, o slovenčine ako o nárečí najbližšom slovanskému jazyku, jazyku Matke. Významným predstaviteľmi tohto názoru boli Ján Krištof Jordan s dielom O pôvode Slovanov a Adam Škultéty, ktorý vo svojej Predmluve hovorí o tom, že slovenskí vzdelanci sa vedome a zámerne usilovali v slovenskej verejnosti dvíhať národnú hrdosť. V tomto čase sa však začala už postupne rúcať legenda o starobylosti slovanského národa. Veľkú autoritu, akou bol August Ludvig Schlözer, napadol roku 1772 Ján Thunemann, profesor na univerzite v Halle, ktorý dokazoval neudržateľnosť slovanského osídlenia na Dunaji pred 6. storočím. Na obranu jeho názorov sa vystúpil učený riaditeľ Cisárskej dvorskej knižnice vo Viedni Adam František Kollár.

ADAM FRANTIŠEK KOLLÁR
Dokazoval, že slovanské národy oboch Panónií sú autochtónni praobyvatelia. O obhájenie autochtónnosti Slovanov, ktorí s Maďarmi „splynuli v jeden národ“ a s ktorými už od 19.stor. spoločne znášajú šťastné aj zlé osudy – teda Slovákov. Jeho hrdosť na to, že je príslušníkom veľkého „slovanského národa“, má už určitý politický podtón a dá sa z nej už vycítiť potencionálna buditeľská sila myšlienky slovanskej vzájomnosti.

JURAJ PAPÁNEK
Za najtypickejšie ohnivko medzi ideológiou slovenskej feudálnej národnosti a formujúcou sa národnoobrodeneckou ideológiou môžeme označiť jeho Dejiny slovenského národa – o kráľovstve a kráľoch Slovákov. Mali široký slovanský základ a v podstate obranné poslanie.
Papánek ďalej reagoval jednak na celkovú atmosféru v kruhoch maďarskej šľachty a čiastočne aj vzdelancov voči Slovákom, jednak na čoraz častejšie výpady zo strany vedcov proti základným pilierom starobylosti a autochtónnosti Slovákov. Popri obrane starobylosti a autochtónnosti Slovákov druhým polemickým a obranným ohniskom Papánkových dejín je obrana Svätopluka.