Vývoj slovenského povedomia pred slovenským národným obrodením

Štruktúra slovenskej spoločnosti sa počiatkom 18.stor. mení a v národnobrodeckej ideológii sa zjavujú nové prvky. Jej základom sa stáva predstava príslušnosti Slovákov k „slovanskému národu“ a o jednom „slovanskom jazyku“. Koncom tohto obdobia dochádza k vytvorenia prvého samostatného spisovného slovenského jazyka. Významným zdrojom národnej hrdosti Slovákov sa stáva rozľahlosť, starobylosť a autochtónnosť „slovanského národa“, hoci na strane druhej vystupuje do popredia buditeľské poslanie veľkomoravského a cyrilometodejského dedičstva.
ANONYMNÁ OBRANA
Obrana Slovákov sa začiatkom 18.stor stala anonymnou. Jej rukopis je v zbierke jezuitského historika Kaprinaiho a jej autora treba hľadať medzi jezuitami slovenského pôvodu, človeka z okruhu okolo Samuela Timona. Autor ju adresuje a doslova útočí na „Huno-Skýtov“ – Maďarov za ich hanlivé názory o slovenskom národe. Podľa neho „Niektorí Maďari očierňujú slávny slovenský národ tým, že ho označujú za neslávny, osočujú zo záhadného pôvodu a tvrdia, že je bez hrdinských činov a napokon, že bol vyhnaný z vlastnej krajiny, Panónie“. Jeho obrana hovorí o vzniku a pôvode slovanského národa, o jeho slávnych činoch a o jeho politickom jadre, čo bola Svätoplukova ríša. Autor pri tom ukazuje ako boli vojvodcovia a panovníci vo vojnách porazení a pri tom to nemalo za následok podrobenie ich ľudu. Táto obrana prekvapuje svojou adresnosťou priamo Maďarom a najmä nacionálnou precitlivenosťou.
Tieto obranné tendencie sa napokon pretvárajú v uhorskú koncepciu slovenských dejín, čo vrcholí koncom 19.storočia u J. Záborského a F. V. Sasinka, za jej otca však môžeme označiť Samuela Timona. SANUEL TIMON
Býva označovaný aj za zakladateľa modernej uhorskej historiografie. Napísal Inago antiquae Hungariae (Obraz starého Uhorska). Hlavným cieľom bolo podať históriu krajín, ktoré neskôr patrili k uhorskej korune., ďalej dejiny Hunov, Avarov, veľkomoravské obdobie a príchod Maďarov. S. Timon začína éru kritickej historiografie. Biblia nie je už prameňom a autoritou, pozná už aj základný písomný prameň k histórii Pribinovho nitrianskeho kniežatstva „O obrátení Bavorov a Koruntáncov“. Vo svojom diele sa zaoberá aj obdobím Veľkej Moravy. Jej panovníkov predstavuje ako moravských, ktorí si podmanili susedných Slovákov.

Posledné dni Veľkej Moravy predstavuje tak, že Svätopluk sa po porážke s Maďarmi utiahol na Velehrad, Maďari sa stiahli do Dácie a celú oblasť dnešného Slovenska ponechali aj naďalej pod vládou Slovákov, ktorí sa neskôr dobrovoľne spojili s Maďarmi do jedného štátu, čo neskôr pretvoril do teórie o pohostinnom prijatí Maďarov Slovákmi. Táto teória vznikla ako protiváha tzv. podmaniteľskej teórii.

V polovici 18.storočia sa ideológia slovenskej feudálnej národnosti už viac-menej sformovala a vykryštalizovala. Jej základom ostáva povedomie príslušnosti Slovákov, splývanie so slovanským národom, ktorého hlavné cnosti – starobylosť a veľkosť – boli významnými zdrojmi národnej hrdosti reprezentantov slovenskej národnosti. Autochtónnosť Slovákov dostáva politickú funkciu, čoraz výraznejšie sa začína kryštalizovať slovenské, Slováci sa začína chápať ako samostatný slovenský kmeň, slovenčina (resp. čeština) ako nárečie slovenského jazyka. Predstava o Panónii ako o kolíske, o slovenčine ako o nárečí najbližšom slovanskému jazyku, jazyku Matke. Významným predstaviteľmi tohto názoru boli Ján Krištof Jordan s dielom O pôvode Slovanov a Adam Škultéty, ktorý vo svojej Predmluve hovorí o tom, že slovenskí vzdelanci sa vedome a zámerne usilovali v slovenskej verejnosti dvíhať národnú hrdosť. V tomto čase sa však začala už postupne rúcať legenda o starobylosti slovanského národa. Veľkú autoritu, akou bol August Ludvig Schlözer, napadol roku 1772 Ján Thunemann, profesor na univerzite v Halle, ktorý dokazoval neudržateľnosť slovanského osídlenia na Dunaji pred 6. storočím. Na obranu jeho názorov sa vystúpil učený riaditeľ Cisárskej dvorskej knižnice vo Viedni Adam František Kollár.

ADAM FRANTIŠEK KOLLÁR
Dokazoval, že slovanské národy oboch Panónií sú autochtónni praobyvatelia. O obhájenie autochtónnosti Slovanov, ktorí s Maďarmi „splynuli v jeden národ“ a s ktorými už od 19.stor. spoločne znášajú šťastné aj zlé osudy – teda Slovákov. Jeho hrdosť na to, že je príslušníkom veľkého „slovanského národa“, má už určitý politický podtón a dá sa z nej už vycítiť potencionálna buditeľská sila myšlienky slovanskej vzájomnosti.

JURAJ PAPÁNEK
Za najtypickejšie ohnivko medzi ideológiou slovenskej feudálnej národnosti a formujúcou sa národnoobrodeneckou ideológiou môžeme označiť jeho Dejiny slovenského národa – o kráľovstve a kráľoch Slovákov. Mali široký slovanský základ a v podstate obranné poslanie.
Papánek ďalej reagoval jednak na celkovú atmosféru v kruhoch maďarskej šľachty a čiastočne aj vzdelancov voči Slovákom, jednak na čoraz častejšie výpady zo strany vedcov proti základným pilierom starobylosti a autochtónnosti Slovákov. Popri obrane starobylosti a autochtónnosti Slovákov druhým polemickým a obranným ohniskom Papánkových dejín je obrana Svätopluka.

Hoci Papánek patrí k významným obrancom slovenskej minulosti a slovenskej národnosti vôbec, v zániku veľkomoravskej ríše nevidel nejakú národnú tragédiu ako neskôr štúrovci. Na inom mieste dokonca hovorí o veľkej radosti Slovákov zo „šťastného rozdelenia kráľovstva“. Toto je opäť typické stanovisko slovenského šľachtica-zemana, hrdého člena „natio hungarica“. Papánka vôbec nemôžeme označiť za pokračovateľa Timonovskej koncepcie slovenských dejín. To, že v Papánkovom nadraďovaní štátnosti nad národnosť, uhorského patriotizmu nad národnú hrdosť nevideli súčasníci nič zvláštne, dokazuje chvála J. Papánka a jeho Dejín od Jána Hrdličku.

JÁN HRDLIČKA
Hrdličkova rozprava Slovenský národ je cenným dokladom pre poznanie stavu a ďalšieho vývoja národnej ideológie. Po prvýkrát sa tu stretávame s ostrým odsúdením odrodilcov a renegátstva. V tomto čase však nemôžeme ešte hovoriť o nejakom priamom odnárodňovacom tlaku zo strany vládnucich tried a tak príčiny odnárodňovania mohli tu byť predovšetkým spoločenské. Pozoruhodnou črtou Hrdličkovho článku je vzťah k širokým masám slovenského ľudu, ktoré v Hrdličkovom poňatí tvoria základ „slovenského národa“ alebo „slovenskej nácie“, ktorá tu viaže vyslovene k slovenskému etnickému územiu. J. Hrdlička tu priamo bráni slovenský ľud, chváli a vyzdvihuje jeho dobré vlastnosti: pracovitosť, usilovnosť, podnikavosť, pohostinnosť, skromnosť, ale aj podiel Slovákov na rozvoji spoločnej uhorskej vlasti.
Hrdličkova rozprava je zaujímavá aj kŕčovitým lipnutím na tradičných predstavách o slovanskom národe, jeho rozľahlosti, starobylosti, autochtónnosti, sláve atď., vysvetlenie čoho treba hľadať v tom, že sa dostali hlboko do povedomia inteligencie, ba aj časti slovenského meštianstva a zemianstva.

JURAJ SKLENÁR
Sklenárove názory sú mimoriadne pozoruhodným dokladom nacionálnej citlivosti a politického myslenia u slovenských vzdelancov. Podľa Sklenára Veľká Morava nevznikla v poriečí Moravy našej, ale pri Morave srbskej. Odtiaľto sa potom moc veľkomoravských kniežat šírila na všetky strany, predovšetkým na sever. Podobne dokazuje, že Maďari nedošli dnešných svojich sídel zo severovýchodu ale z juhu. Chcel dokázať, že Maďari si Slovákov násilne nepodrobili.

V ideológii slovenskej feudálnej národnosti sa stretávame so všetkými základnými prvkami a motívmi barokového slavizmu. Slovenskí vzdelanci bohato čerpali zo starých kroník, starších i súčasných historikov slovanských národov. Špecifickou črtou tohto obdobia bol boj slovenskej národnosti o rovnoprávnosť v Uhorskom štáte.