Na chvíľu sa stal Dubček veľvyslancom v Turecku, no aj odtiaľ ho normalizátori vytlačili a v ďalších rokoch až do odchodu do dôchodku pracoval ako technik v lesnom závode. Určitý čas síce ešte niektorí reformní komunisti dúfali, že sa im podarí s Husákovou pomocou zachrániť čo-to z česko-slovenských reforiem. Fakticky však už po nástupe Husáka začala fungovať stranícka mašinéria, ktorá sa na prelome rokov 1969-1970 rozkrútila naplno a celkom zjavne. Okolo Gustáva Husáka sa začali grupovať ortodoxní komunisti, ktorí boli v čase reforiem odsunutí, alebo sa cítili ohrození. Husák si svoje pozície udržiaval iba vďaka posunu svojej politiky na jasné protireformné stanovisko. Husák po nástupe stratil záujem o decentralizáciu štátu, ktorú federalizácia predstavovala. Jeho záujem, naopak, smeroval k čo najväčšej centralizácii politickej a štátnej moci. Vyhovovala mu teda formálna, papierová federácia. S Husákovou podporou sa vo februári 1970 stal prvým tajomníkom ÚV KSS Jozef Lenárt, jeden z predstaviteľov konzervatívnych probrežnevovských síl medzi česko-slovenskými komunistami. Bolo preto logické, že už koncom roka 1970, teda ani nie dva roky po vyhlásení federácie, Federálne zhromaždenie prijalo ústavné zákony č.125 a 133, ktoré oslabili právomoci národných inštitúcií a posilnili centralizmus. Aj federalizácia sa teda stala obeťou normalizácie. 17.mája 1969 viac ako sto českých a slovenských novinárov uverejnilo vyhlásenie Do vlastných radov. Bol to prvý dokument, ktorý kritizoval protisocialistické tendencie v tlači od januára 1968. Boli zastavené najexponovanejšie časopisy ako bol časopis vysokoškolákov Reflex a Literárny život. Tribúnou normalizátorov v politickej i kultúrnej oblasti sa stal týždenník Nové slovo. Napokon na celoštátnom aktíve novinárov-komunistov v Prahe 2.júla 1969 sa títo novinári vyjadrili za obnovenie princípu straníckosti v žurnalistike. Noviny a časopisy z obavy pred zastavením sa sami začali normalizovať, opustili kritické a reformátorské pozície a prispôsobovali sa momentálnej politickej situácii. Drasticky sa obmedzili možnosti vycestovať do krajín demokratického sveta. Komunistickí aktivisti, tzv. „zdravé jadro“, začali robiť čistky. Všetci komunisti museli prejsť previerkami. Vyžadovalo sa od nich, aby vyjadrili súhlas s „internacionálnou pomocou“ v auguste 1968. Tí, ktorí sa angažovali v reformách, boli vylúčení z KSČ. Vylúčenie z KSČ malo okamžite za následok stratu zamestnania nielen v straníckych aparátoch, ale aj vo významnejších podnikoch, v školách, vedeckých ústavoch, v armáde, v štátnej správe. Státisíce ľudí prišli o svoje zamestnanie.