V Československu, kde sa k moci dostali staré a neschopné kádre, nastal prudký pokles výroby a hlboká hospodárska kríza. Stranícke orgány nenašli na zhoršujúcu sa situáciu adekvátnu odpoveď. Opäť sa začalo s vypracúvaním päťročných plánov s nereálne postavenými cieľmi, ktoré sa, samozrejme, nedarilo plniť. Československo sa začalo ešte viac vzďaľovať od vyspelých priemyselných krajín a upadalo na úroveň krajín tretieho sveta. Vývoj na svetových trhoch nútil česko-slovenskú vládu obmedzovať aj nákup potravín a poľnohospodárskych výrobkov. Zasadnutia ÚV KSS a ÚV KSČ v októbri 1975 reagovali tak, že vytýčili plán sebestačnosti v základných potravinách. Na to však v krajine neboli vytvorené vhodné ekonomické podmienky. Poľnohospodársku výrobu sa darilo udržiavať na akej-takej úrovni iba vďaka prehnanej chemizácii, čo šlo na úkor životného prostredia a zdravia, a vďaka obrovským štátnym dotáciám do poľnohospodárstva, na čo však stagnujúca ekonomika nevytvorila dostatočné rezervy, čo v konečnom dôsledku ruinovalo celú spoločnosť. Kríza postihla aj ťažbu uhlia, hutníctvo a strojárstvo. Napriek všetkým optimistickým plánom a komunistickým sloganom od konca 70.rokov došlo k poklesu životnej úrovne obyvateľstva. Pokles bol postupný, ale čoraz viditeľnejší. Ekonomika a štátny rozpočet šli úplne na doraz, komunistické sny o budúcnosti sa premenili na úpornú snahu prežiť z roka na rok. Aj naďalej sa industrializovalo, stavali sa veľké továrne, výroba stúpala, ale odbyt na svetových trhoch bol minimálny. Kým existoval trh v rámci východného bloku, odbyt niektorých výrobkov sa zabezpečil. Vyrábalo sa zastaranou technológiu, často pre preplnené sklady, ale zamestnanosť bola stále stopercentná. Celý východný blok ekonomicky závisel od ZSSR, ktorý bol jednak najväčším odberateľom výrobkov a jednak dodávateľom surovín. Komunistický ekonomický model založený na prísnej centralizácii a na voluntaristickom plánovaní, nebol perspektívny a nedal sa už ani podstatným spôsobom reformovať. Charta 77 a iné opozičné aktivity

Od samotného nástupu normalizácie existovali v krajine sily, ktoré sa nezmierili s daným stavom. Nemali možnosť vystupovať na verejnosti, pokúšali sa však využívať všetky možnosti, ktoré sa im naskytli.
Po podpísaní Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe 1.8.1975 v Helsinkách sa opozičné sily rozhodli využiť priaznivú situáciu.