Československo sa podpísaním Záverečného aktu okrem iného zaviazalo dodržiavať ľudské práva.
V Helsinkách proklamované ľudské práva, ktoré komunistický režim systematicky porušoval, poskytli priestor na rôznorodé aktivity. Po ratifikácii Záverečného aktu spolu s paktom o ľudských právach česko-slovenským parlamentom sa oba dokumenty stali súčasťou česko-slovenského právneho poriadku. Ich dôsledné plnenie v oblasti ľudských práv, náboženských slobôd a životného prostredia robilo česko-slovenským straníckym a politickým orgánom značné problémy, čo sa kriticky poukázalo už na následnej Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Belehrade roku 1977. Nebola to teda náhoda, keď sa opozičné sily v Československu začali organizovať na báze ľudských a náboženských práv a environmentálneho hnutia. Na obranu ľudských práv sa na Nový rok 1977 ustanovilo neformálne spoločenstvo, ktoré publikovalo Chartu 77. V jej vyhlásení sa konštatovalo: „Slobody a práva, ktoré tieto pakty (helsinské) zaručujú, sú dôležitými civilizačnými hodnotami, ku ktorým smerovalo v dejinách úsilie mnohých pokrokových ľudí a ktorých uzákonenie môže významne pomôcť humánnemu rozvoju našej spoločnosti. Vítame preto, že vláda ČSSR k týmto paktom pristúpila. Ich zverejnenie nám ale s novou naliehavosťou pripomína, koľko základných občianskych práv platí v našej krajine zatiaľ – bohužiaľ – iba na papieri.“ A potom sa vypočítavali prehrešky orgánov v Československu: nedodržiavanie slobody prejavu, odopieranie „slobody od strachu“ za prejavené názory, nedodržiavanie práva na vzdelanie, nemožnosť voľného šírenia informácií, potláčanie slobody náboženského vierovyznania, neexistencia slobodných a nezávislých inštitúcií chrániacich občana, porušovanie slobody súkromného života odpočúvaním telefonických hovorov a kontrolou pošty, porušovanie práva slobodne opustiť krajinu a existencia politiky motivovaných trestných procesov. Signatárov Charty bolo na začiatku 242, vo vyhlásení sa hlásili k občianskej angažovanosti a občianskej zodpovednosti, pričom vyhlasovali, že „každý nesie svoj diel zodpovednosti za obecné pomery, a teda aj za dodržiavanie uzákonených paktov, ktoré k tomu zaväzujú napokon nielen vlády, ale aj všetkých občanov.“
Za celé obdobie sa pod vyhlásenia Charty podpísalo takmer dvetisíc občanov. Prvými hovorcami Charty 77 bolo filozof Jan Patočka, historik a politológ Jiří Hájek a spisovateľ Václav Havel. V ďalšom období sa hovorcovia Charty striedali.
Signatárov Charty sledovali, občas uväznili, organizovali proti nim zhromaždenia, ktorých cieľom bolo odsúdiť hnutie Charty ako dielo „imperialistických síl“.