Napriek prenasledovaniu hnutie Charty sa udržalo až po pádu komunizmu.
V apríli 1978 založili signatári Charty 77 Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, ktorý zisťoval a zverejňoval prípady súdnej a policajne perzekúcie z politických dôvodov. Za desať rokov svojej činnosti podal osemsto oznámení o nespravodlivo prenasledovaných. V niektorých prípadoch sa podarilo zmierniť tresty, resp. viacerých prepustiť na slobodu, lebo vláda Československa nemohla celkom ignorovať protesty svetovej verejnosti. Jadro disidentského hnutia tvorili slovenskí intelektuáli združení okolo filozofa a publicistu Milana Šimečku.
Okrem Charty sa po rokoch mlčania prihlásil k slovu aj Alexander Dubček, ktorý roku 1976 využil skutočnosť, že sa v NDR pripravovala konferencia o európskych komunistických strán a rozoslal predstaviteľom komunistických strán listy, aby sa porada zaoberala situáciou v Československu. Žiadal, aby sa komunistické strany postavili na obranu reformných komunistov, ktorí boli prenasledovaní politicky, sociálne a občiansky. Porada komunistických strán pod vedením sovietskych komunistov sa Dubčekovými listami nezaoberala, ale ich publikovanie vyvolalo v európskej verejnosti ohlas a opäť upriamilo pozornosť na situáciu v Československu. Aktívni boli aj bojovníci za náboženskú slobodu, najmä medzi slovenskými katolíkmi. Impulzom na organizovanie pútí bol aj mariánsky rok vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. v lete 1987.
V roku 1970 bol vytvorený Svetový kongres Slovákov pod predsedníctvom Štefana B. Romana. Zmeny v ZSSR a nástup Michaila Gorbačova s kurzom „perestrojky“ povzbudili aktivity opozičných združení.

Glasnosť a perestrojka

Po nástupe Michaila Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka KSSZ sa začali pomery v celom sovietskom bloku meniť. V novej situácii začínali ožívať aktivity rôznych občianskych zoskupení. Na Slovensku boli veľmi aktívni ekológovia. Ohlas v spoločnosti a veľkú nevôľu komunistických mocipánov vyvolala publikácia Bratislava nahlas, v ktorej sa objavila kritika z hľadiska životného prostredia priam katastrofálnej situácie v hlavnom meste Slovenska. Zodpovednosť za stav padala plne na vedúcich straníckych a štátnych činiteľov, a preto sa autori tejto publikácie dostali do nemilosti. V atmosfére kritiky sa aktivizovali aj reformní komunisti na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorí dostali priestor v zahraničnej tlači a televízii a neváhali ho využiť. Na Slovensku vzrastal odpor proti režimu v katolíckej cirkvi, kde už bola vybudovaná tajná cirkev, v ktorej pracovali kňazi a cirkevní hodnostári, ktorým režim od päťdesiatych rokov znemožňoval výkon povolania. Ústrednou postavou v tomto hnutí bol biskup Ján Chryzostom Korec.