Od normalizácie k pádu komunizmu

Husákovská normalizácia

Normalizáciou sa v dejinách Československa nazýva obdobie od roku 1969 až do polovice osemdesiatych rokov. Pod týmto heslom začali dogmatickí komunisti upevňovať svoju moc a vracali pomery v krajine do koľají, ktoré oni pokladali za normálne, teda späť od reforiem k strnulému dogmatizmu päťdesiatych rokov.
Normalizácia začala postupne a vlastne už hneď po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a po podpísaní Moskovského protokolu. Dňa 26.8.1968 československá delegácia (Husák, Dzúr, Kučera, Biľak, Indra, Piller, Svoboda) podpísala Moskovské protokoly, kde: neuznala vysočanský zjazd z 22.8.1968, na ktorom bolo vyhlásené, že „socialistické Československo nikdy neprijme ani vojenskú okupačnú správu, ani domácu kolaborantskú moc“, na vysočanskom zjazde boli uznaní iba zákonne zvolení predstavitelia štátu a KSČ, bolo zvolené nové vedenie, pričom Alexander Dubček bol potvrdený vo funkcii. Ďalej v moskovských protokoloch bolo prisľúbené stiahnutie čs.otázky z rokovaní Rady bezpečnosti OSN, čs.delegácia súhlasila s prítomnosťou sovietskych vojsk na území Československa až do zavŕšenia normalizácie, s posilnením „sovietskeho modelu socializmu“ s čistkou vo vláde i s názorom, že hranica s NSR je nedostatočne chránená.
Už koncom roka 1968 bolo jasné, že s pokračovaním reforiem nemožno rátať. Na protest proti tomuto smerovaniu Československa sa 16.1.1969 na Václavskom námestí upálil študent Jan Palach. Jeho zúfalý čin nemohol zvrátiť vývoj, no v spoločnosti mal veľkú odozvu. V bratislavskej Univerzite Komenského držalo od 20. do 25.januára, teda do Palachovho pohrebu, 19 študentov hladovku. Rovnako neúčinné bolo vzdorovanie odborov. 4.až 7.marca 1969 sa v Prahe konal VII.všeodborový zjazd. Rokovanie sa nieslo v reformnom duchu roku 1968 a také boli prijaté aj dokumenty Charta odborového hnutia i nové stanovy.
O niekoľko dní na zasadnutí ÚV KSS v Bratislave Gustáv Husák, ktorý sa dral do priazne Brežneva, ostro zaútočil na reformných politikov a novinárov. Predsedníctvo ÚV KSČ prijalo začiatkom apríla opatrenia na kontrolu oznamovacích prostriedkov. Zasadnutie ÚV KSČ v apríli 1969 bolo aj navonok jasným signálom mohutného nástupu normalizácie. Do funkcie vedúceho tajomníka ÚV KSČ nastúpil Gustáv Husák. Alexander Dubček sa stal predsedom federálneho parlamentu. Vydržal tam však iba do októbra, keď ho spolu s Josefom Smrkovským z funkcie odvolali.

Na chvíľu sa stal Dubček veľvyslancom v Turecku, no aj odtiaľ ho normalizátori vytlačili a v ďalších rokoch až do odchodu do dôchodku pracoval ako technik v lesnom závode. Určitý čas síce ešte niektorí reformní komunisti dúfali, že sa im podarí s Husákovou pomocou zachrániť čo-to z česko-slovenských reforiem. Fakticky však už po nástupe Husáka začala fungovať stranícka mašinéria, ktorá sa na prelome rokov 1969-1970 rozkrútila naplno a celkom zjavne. Okolo Gustáva Husáka sa začali grupovať ortodoxní komunisti, ktorí boli v čase reforiem odsunutí, alebo sa cítili ohrození. Husák si svoje pozície udržiaval iba vďaka posunu svojej politiky na jasné protireformné stanovisko. Husák po nástupe stratil záujem o decentralizáciu štátu, ktorú federalizácia predstavovala. Jeho záujem, naopak, smeroval k čo najväčšej centralizácii politickej a štátnej moci. Vyhovovala mu teda formálna, papierová federácia. S Husákovou podporou sa vo februári 1970 stal prvým tajomníkom ÚV KSS Jozef Lenárt, jeden z predstaviteľov konzervatívnych probrežnevovských síl medzi česko-slovenskými komunistami. Bolo preto logické, že už koncom roka 1970, teda ani nie dva roky po vyhlásení federácie, Federálne zhromaždenie prijalo ústavné zákony č.125 a 133, ktoré oslabili právomoci národných inštitúcií a posilnili centralizmus. Aj federalizácia sa teda stala obeťou normalizácie. 17.mája 1969 viac ako sto českých a slovenských novinárov uverejnilo vyhlásenie Do vlastných radov. Bol to prvý dokument, ktorý kritizoval protisocialistické tendencie v tlači od januára 1968. Boli zastavené najexponovanejšie časopisy ako bol časopis vysokoškolákov Reflex a Literárny život. Tribúnou normalizátorov v politickej i kultúrnej oblasti sa stal týždenník Nové slovo. Napokon na celoštátnom aktíve novinárov-komunistov v Prahe 2.júla 1969 sa títo novinári vyjadrili za obnovenie princípu straníckosti v žurnalistike. Noviny a časopisy z obavy pred zastavením sa sami začali normalizovať, opustili kritické a reformátorské pozície a prispôsobovali sa momentálnej politickej situácii. Drasticky sa obmedzili možnosti vycestovať do krajín demokratického sveta. Komunistickí aktivisti, tzv. „zdravé jadro“, začali robiť čistky. Všetci komunisti museli prejsť previerkami. Vyžadovalo sa od nich, aby vyjadrili súhlas s „internacionálnou pomocou“ v auguste 1968. Tí, ktorí sa angažovali v reformách, boli vylúčení z KSČ. Vylúčenie z KSČ malo okamžite za následok stratu zamestnania nielen v straníckych aparátoch, ale aj vo významnejších podnikoch, v školách, vedeckých ústavoch, v armáde, v štátnej správe. Státisíce ľudí prišli o svoje zamestnanie.

Ako náhradu dostali nekvalifikované a zle platené miesta.
Najvyššie stranícke orgány začali odvolávať viaceré svoje uznesenia z roku 1968. 9.9.1969 tak urobil ÚV KSS a neskôr, 25.-29.9. aj ÚV KSČ. Na tomto zasadnutí vystúpil Gustáv Husák s kritikou reformného hnutia pod Dubčekovým vedením. Na november 1969 sa rozhodlo o „očiste“ národných výborov od „oportunistov“. 20.11.1969 Ústredná revízna a kontrolná komisia KSS rozhodla, že poprední slovenskí intelektuáli a pracovníci v masmédiách sa podrobia straníckemu vyšetrovaniu. Začiatkom roka 1970 ÚV KSČ rozhodol o „výmene členských preukazov“. Tento proces sa stal hlavným prostriedkom v boji proti reformným komunistom. Na Slovensku bolo z KSS vylúčených 53-tisíc členov, z čoho takmer polovica bola z radov komunistov. V Bratislave sa 11.6.1969 konal zakladajúci zjazd Zväzu slovenských spisovateľov, ktorý prijal do svojich radov iba osvedčených a preverených súdruhov. Čistky postihli veľké množstvo kvalifikovaných ľudí a ochromili tým vývoj celej spoločnosti. Zatiaľ čo v Česku boli čistky veľmi radikálne a poprední vedci a vysokoškolskí učitelia boli prekladaní na manuálne práce, na Slovensku neboli až také drastické. Mnohí občania Československa po vojenskej okupácii emigrovali do zahraničia. Bola to jedna z najväčších emigračných vĺn v dejinách Slovenska. V decembri 1970 Ústredný výbor KSČ prijal dokument Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII.zjazde KSČ. Bol to súhrn poučiek, ktorý obsahoval hodnotenie vývoja v Československu na sklonku šesťdesiatych rokov. Súhlas s týmto dokumentov sa vyžadoval od všetkých riadiacich pracovníkov, učiteľov, vedcov, kultúrnych pracovníkov. Jeho odmietnutie znamenalo okamžitú diskvalifikáciu. Tento dokument dostal právom názov „manifest neostalinizmu“. Na čelo Národného frontu sa roku 1971 dostal Gustáv Husák ako najvyšší komunistický funkcionár. Na máj 1971 zvolal ÚV KSČ XIV.zjazd komunistickej strany. XIV.zjazd sa už síce konal počas okupácie Prahy vo Vysočanoch v auguste 1968, podľa záverov Moskovského protokolu však tento zjazd bol úplne anulovaný. Na novom XIV.zjazde sa do ústredného výboru a do všetkých funkcií dostali iba dogmatickí starokomunisti a normalizátori. Rozdelenie funkcií, ktoré sa odohralo na tomto zjazde, vydržalo až na malé zmeny celých 20 rokov až do pádu komunizmu. V najvyššej straníckej funkcii, ktorá sa zmenila z prvého tajomníka na generálneho tajomníka, bol potvrdený Gustáv Husák. Komunistická strana zinscenovala v tejto situácii aj parlamentné voľby s jednotnou kandidátkou. Pôvodne mali byť ešte v novembri 1968.

Rátalo sa s tzv.viacmandátovými obvodmi, čo by umožnilo aspoň čiastočný výber. Aby sa tomu zabránilo, prijal parlament v októbri 1969 zákon o predĺžení volebného obdobia. Za kandidátov Národného frontu hlasovalo 99,9% voličov na Slovensku, pričom na voľbách sa zúčastnilo 99,8% oprávnených voličov. Hoci sa voľby konali v atmosfére zastrašovania, výsledky sú celkom evidentne dôkazom úradného zmanipulovania. V priebehu roka 1972 sa konali celoštátne zjazdy jednotných roľníckych družstiev (apríl) a odborov (jún). Odborársky zjazd anuloval všetky uznesenia, ktoré neboli v súlade s normalizačnou politikou, a odbory sa stali poslušným príveskom komunistickej strany. V septembri došlo k glajchšaltácii mládežníckych organizácií tým, že sa vytvoril jednotný Socialistický zväz mládeže. Zahraničná politika postupne prestala existovať, lebo všetky medzinárodné rozhodnutia sa robili v Moskve. Tento trend sa po roku 1969 ešte posilnil. V Moskve pamätajú na prejav česko-slovenského ministra zahraničných vecí Jiřího Hájka v OSN po augustovej okupácii roku 1968, v ktorom obvinil štáty Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom z porušovania medzinárodného práva. Takéto riziká sa v Moskve snažili vylúčiť. Normalizátorský minister zahraničných vecí Bohuš Chňoupek bol poslušným prisluhovačom Moskvy. Suverenitu Československa značne obmedzila zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci, ktorú podpísalo Československo so Sovietskym zväzom 6.mája 1970. Zmluva mala platnosť na 20 rokov, ale vo vtedajšej situácii ju ľudia považovali za zmluvu „na večné časy“. Aj najvýznamnejšia zahraničnopolitická aktivita Československa v rokoch normalizácie – medzištátna zmluva medzi ČSSR a Spolkovou republikou Nemecko z roku 1973 – bola iniciovaná v Moskve a bola súčasťou sovietskej zahraničnopolitickej línie. Takisto aj česko-slovenská účasť na helsinskom procese – na podpísaní záverečného aktu roku 1975 a na následných rokovaniach a akciách bola koordinovanou akciou celého sovietskeho bloku. Ekonomická a technologická stagnácia

Dôsledky politického vývoja sa veľmi tragicky odzrkadlili v hospodárstve. Zaostávanie za vývojom svetového hospodárstva a čoraz väčšia izolovanosť od svetového trhov nedávali česko-slovenskej ekonomike nádej na zásadné zlepšenie. Od polovice roku 1973 sa zvýšili ceny surovín a materiálov na svetových trhoch. Československo nakupovalo približne tretinu surovín za svetové ceny. Ekonomicky vyspelé krajiny sa s rastom cien surovín postupne vyrovnali.

V Československu, kde sa k moci dostali staré a neschopné kádre, nastal prudký pokles výroby a hlboká hospodárska kríza. Stranícke orgány nenašli na zhoršujúcu sa situáciu adekvátnu odpoveď. Opäť sa začalo s vypracúvaním päťročných plánov s nereálne postavenými cieľmi, ktoré sa, samozrejme, nedarilo plniť. Československo sa začalo ešte viac vzďaľovať od vyspelých priemyselných krajín a upadalo na úroveň krajín tretieho sveta. Vývoj na svetových trhoch nútil česko-slovenskú vládu obmedzovať aj nákup potravín a poľnohospodárskych výrobkov. Zasadnutia ÚV KSS a ÚV KSČ v októbri 1975 reagovali tak, že vytýčili plán sebestačnosti v základných potravinách. Na to však v krajine neboli vytvorené vhodné ekonomické podmienky. Poľnohospodársku výrobu sa darilo udržiavať na akej-takej úrovni iba vďaka prehnanej chemizácii, čo šlo na úkor životného prostredia a zdravia, a vďaka obrovským štátnym dotáciám do poľnohospodárstva, na čo však stagnujúca ekonomika nevytvorila dostatočné rezervy, čo v konečnom dôsledku ruinovalo celú spoločnosť. Kríza postihla aj ťažbu uhlia, hutníctvo a strojárstvo. Napriek všetkým optimistickým plánom a komunistickým sloganom od konca 70.rokov došlo k poklesu životnej úrovne obyvateľstva. Pokles bol postupný, ale čoraz viditeľnejší. Ekonomika a štátny rozpočet šli úplne na doraz, komunistické sny o budúcnosti sa premenili na úpornú snahu prežiť z roka na rok. Aj naďalej sa industrializovalo, stavali sa veľké továrne, výroba stúpala, ale odbyt na svetových trhoch bol minimálny. Kým existoval trh v rámci východného bloku, odbyt niektorých výrobkov sa zabezpečil. Vyrábalo sa zastaranou technológiu, často pre preplnené sklady, ale zamestnanosť bola stále stopercentná. Celý východný blok ekonomicky závisel od ZSSR, ktorý bol jednak najväčším odberateľom výrobkov a jednak dodávateľom surovín. Komunistický ekonomický model založený na prísnej centralizácii a na voluntaristickom plánovaní, nebol perspektívny a nedal sa už ani podstatným spôsobom reformovať. Charta 77 a iné opozičné aktivity

Od samotného nástupu normalizácie existovali v krajine sily, ktoré sa nezmierili s daným stavom. Nemali možnosť vystupovať na verejnosti, pokúšali sa však využívať všetky možnosti, ktoré sa im naskytli.
Po podpísaní Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe 1.8.1975 v Helsinkách sa opozičné sily rozhodli využiť priaznivú situáciu.

Československo sa podpísaním Záverečného aktu okrem iného zaviazalo dodržiavať ľudské práva.
V Helsinkách proklamované ľudské práva, ktoré komunistický režim systematicky porušoval, poskytli priestor na rôznorodé aktivity. Po ratifikácii Záverečného aktu spolu s paktom o ľudských právach česko-slovenským parlamentom sa oba dokumenty stali súčasťou česko-slovenského právneho poriadku. Ich dôsledné plnenie v oblasti ľudských práv, náboženských slobôd a životného prostredia robilo česko-slovenským straníckym a politickým orgánom značné problémy, čo sa kriticky poukázalo už na následnej Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Belehrade roku 1977. Nebola to teda náhoda, keď sa opozičné sily v Československu začali organizovať na báze ľudských a náboženských práv a environmentálneho hnutia. Na obranu ľudských práv sa na Nový rok 1977 ustanovilo neformálne spoločenstvo, ktoré publikovalo Chartu 77. V jej vyhlásení sa konštatovalo: „Slobody a práva, ktoré tieto pakty (helsinské) zaručujú, sú dôležitými civilizačnými hodnotami, ku ktorým smerovalo v dejinách úsilie mnohých pokrokových ľudí a ktorých uzákonenie môže významne pomôcť humánnemu rozvoju našej spoločnosti. Vítame preto, že vláda ČSSR k týmto paktom pristúpila. Ich zverejnenie nám ale s novou naliehavosťou pripomína, koľko základných občianskych práv platí v našej krajine zatiaľ – bohužiaľ – iba na papieri.“ A potom sa vypočítavali prehrešky orgánov v Československu: nedodržiavanie slobody prejavu, odopieranie „slobody od strachu“ za prejavené názory, nedodržiavanie práva na vzdelanie, nemožnosť voľného šírenia informácií, potláčanie slobody náboženského vierovyznania, neexistencia slobodných a nezávislých inštitúcií chrániacich občana, porušovanie slobody súkromného života odpočúvaním telefonických hovorov a kontrolou pošty, porušovanie práva slobodne opustiť krajinu a existencia politiky motivovaných trestných procesov. Signatárov Charty bolo na začiatku 242, vo vyhlásení sa hlásili k občianskej angažovanosti a občianskej zodpovednosti, pričom vyhlasovali, že „každý nesie svoj diel zodpovednosti za obecné pomery, a teda aj za dodržiavanie uzákonených paktov, ktoré k tomu zaväzujú napokon nielen vlády, ale aj všetkých občanov.“
Za celé obdobie sa pod vyhlásenia Charty podpísalo takmer dvetisíc občanov. Prvými hovorcami Charty 77 bolo filozof Jan Patočka, historik a politológ Jiří Hájek a spisovateľ Václav Havel. V ďalšom období sa hovorcovia Charty striedali.
Signatárov Charty sledovali, občas uväznili, organizovali proti nim zhromaždenia, ktorých cieľom bolo odsúdiť hnutie Charty ako dielo „imperialistických síl“.

Napriek prenasledovaniu hnutie Charty sa udržalo až po pádu komunizmu.
V apríli 1978 založili signatári Charty 77 Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, ktorý zisťoval a zverejňoval prípady súdnej a policajne perzekúcie z politických dôvodov. Za desať rokov svojej činnosti podal osemsto oznámení o nespravodlivo prenasledovaných. V niektorých prípadoch sa podarilo zmierniť tresty, resp. viacerých prepustiť na slobodu, lebo vláda Československa nemohla celkom ignorovať protesty svetovej verejnosti. Jadro disidentského hnutia tvorili slovenskí intelektuáli združení okolo filozofa a publicistu Milana Šimečku.
Okrem Charty sa po rokoch mlčania prihlásil k slovu aj Alexander Dubček, ktorý roku 1976 využil skutočnosť, že sa v NDR pripravovala konferencia o európskych komunistických strán a rozoslal predstaviteľom komunistických strán listy, aby sa porada zaoberala situáciou v Československu. Žiadal, aby sa komunistické strany postavili na obranu reformných komunistov, ktorí boli prenasledovaní politicky, sociálne a občiansky. Porada komunistických strán pod vedením sovietskych komunistov sa Dubčekovými listami nezaoberala, ale ich publikovanie vyvolalo v európskej verejnosti ohlas a opäť upriamilo pozornosť na situáciu v Československu. Aktívni boli aj bojovníci za náboženskú slobodu, najmä medzi slovenskými katolíkmi. Impulzom na organizovanie pútí bol aj mariánsky rok vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. v lete 1987.
V roku 1970 bol vytvorený Svetový kongres Slovákov pod predsedníctvom Štefana B. Romana. Zmeny v ZSSR a nástup Michaila Gorbačova s kurzom „perestrojky“ povzbudili aktivity opozičných združení.

Glasnosť a perestrojka

Po nástupe Michaila Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka KSSZ sa začali pomery v celom sovietskom bloku meniť. V novej situácii začínali ožívať aktivity rôznych občianskych zoskupení. Na Slovensku boli veľmi aktívni ekológovia. Ohlas v spoločnosti a veľkú nevôľu komunistických mocipánov vyvolala publikácia Bratislava nahlas, v ktorej sa objavila kritika z hľadiska životného prostredia priam katastrofálnej situácie v hlavnom meste Slovenska. Zodpovednosť za stav padala plne na vedúcich straníckych a štátnych činiteľov, a preto sa autori tejto publikácie dostali do nemilosti. V atmosfére kritiky sa aktivizovali aj reformní komunisti na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorí dostali priestor v zahraničnej tlači a televízii a neváhali ho využiť. Na Slovensku vzrastal odpor proti režimu v katolíckej cirkvi, kde už bola vybudovaná tajná cirkev, v ktorej pracovali kňazi a cirkevní hodnostári, ktorým režim od päťdesiatych rokov znemožňoval výkon povolania. Ústrednou postavou v tomto hnutí bol biskup Ján Chryzostom Korec.

K slovu sa hlásila aj kresťansky orientovaná inteligencia na čele s Jánom Čarnogurským. Gorbačov na oficiálnej návšteve v apríli 1987 síce neodsúdil inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v 1968, ale povedal, že Sovietsky zväz nemieni zasahovať do vnútorného vývoja socialistických krajín. Moc komunistov sa však opierala o sovietske tanky a bez nich hŕstka komunistov bola stratenou gardou. Odpor proti režimu získaval sebavedomie. Na poste generálneho tajomníka ÚV KSČ vystriedal Miloš Jakeš 17.12.1987 Gustáva Husáka. V októbri 1988 odstúpil predseda federálnej vlády Ľubomír Štrougal, ktorého nahradil Ladislav Adamec, odstúpil aj minister zahraničia Bohuš Chňoupek a z predsedníctva ÚV KSČ museli odísť dvaja tvrdí dogmatici – Vasil Biľak a Josef Kempný. K zmenám došlo aj na Slovensku. Jozefa Lenárta vo vedení komunistickej strany vystriedal Ignác Janák a zmeny nastali aj vo vláde Slovenskej republiky. Rokom obratu bol rok 1988. 25.marca zorganizovala v Bratislave katolícka cirkev pokojnú demonštráciu so sviečkami. Komunistická vláda sa najprv pokúsila zastrašiť účastníkov psychickým terorom. Keď to nepomohlo, polícia rozohnala demonštráciu vodnými delami. Študenti v Bratislave a v iných slovenských mestách organizovali demonštrácie pri 20.výročí okupácie Československa, pri výročí vzniku Československa v októbri 1988 i pri výročí upálenia Jana Palacha (január 1969).
16.11.1989 bratislavskí študenti v predvečer medzinárodného dňa študentov usporiadali demonštráciu. Nebola taká búrlivá ako o deň neskôr v Prahe. 17.november 1989

17.11.1989 uplynulo 50 rokov od brutálneho zásahu nacistických orgánov proti českým vysokým školám a študentom. Vtedy boli české vysoké školy zavreté, študenti odvlečení do koncentračných táborov, kde mnohí zahynuli. Toto tragické výročie si študenti pripomenuli veľkou demonštráciou. Pokojnú študentskú demonštráciu zahnala polícia na pokyn politických predstaviteľov, viacerých študentov zranila. Proti brutálnemu zásahu sa ešte v ten deň ozvali protesty, dokonca aj spomedzi komunistických funkcionárov. Nasledovala reťazová reakcia. Vo všetkých väčších mestách sa konali demonštrácie odsudzujúce brutálny zásah a žiadajúce jeho dôkladné vyšetrenie. 19.11.vzniklo v Prahe Občianske fórum, na jeho čele bol Václav Havel. V Bratislave vzniklo podobné združenie Verejnosť proti násiliu. Nespokojná občianska opozícia mala tak riadiace centrá, ktoré začali preberať iniciatívu. V popredí spoločenskej aktivity boli naďalej študenti a umelci, poprední herci v Prahe i v Bratislave.

Študenti a umelci šli okamžite do tovární mobilizovať robotníkov a dosiahli úspech.
Komunistické špičky boli zatlačené do kúta, ale to neznamenalo, že boli ochotné vzdať sa bez boja. Kľúčovou udalosťou bolo mimoriadne zasadnutie ÚV KSČ 24.novembra. ÚV sa rozhodol pre ústup. Z funkcie generálneho tajomníka strany odstúpil Miloš Jakeš a nahradil ho Karel Urbánek. Ten však nebol v stave zvládnuť situáciu. Mohutné demonštrácie v Prahe. Bratislave a iných mestách poháňali vývoj udalostí dopredu. Čoraz viac sa na manifestáciách do popredia dostávali Havel s Dubčekom. Na manifestácii 25.11.v Prahe na Letnej sa zúčastnilo okolo 750 000 ľudí. VPN sformulovala už 25.11.svoj program, v ktorom žiadala slobodu tlače, svedomia, podnikania a iné občianske a demokratické slobody, zrušiť vedúcu úlohu KSČ, odideologizovať školstvo, vedu a kultúru a uviesť do života skutočnú demokratickú federáciu. Vláda strácala nad situáciou kontrolu. Predseda vlády Ladislav Adamec sa pokúsil vystúpiť na demonštrácii a presvedčiť občanov, aby sa od plánovaného generálneho štrajku vzdali, nemal však úspech.
27.november bol ďalším veľkým dňom Československa. Dvojhodinový generálny štrajk sprevádzali mohutné demonštrácie, na ktorých občania požadovali koniec vlády jednej strany, slobodné voľby, odstúpenie Husáka z postu prezidenta a demokraciu. Pod dojmom mohutného štrajku sa rozhodol Ladislav Adamec rokovať s Občianskym fórom. Prisľúbil zostavenie vlády na širokom základe, teda s pribraním predstaviteľov opozície. Parlament 30.11.zrušil 4.článok ústavy, ktorý uzákoňoval vedúcu úlohu komunistickej strany v štáte, ako aj 16.článok, ktorý uzákoňoval marxizmus-leninizmus ako základný princíp vo výchove a vzdelávaní. Parlament súčasne ustanovil vyšetrovaciu komisiu na vyšetrenie udalostí zo 17.novembra. Tlak verejnosti donútil Viliama Šalgoviča na rezignáciu z postu predsedu Slovenskej národnej rady. V tejto funkcii ho nahradil Rudolf Schuster.
Komunisti odmietli odzbrojiť Ľudové milície a Adamcov návrh na novú vládu bol vlastne malou kozmetickou úpravou starej vlády. To však vyvolalo v spoločnosti nové protesty, opozícia takúto vládu odmietla. Pod hrozbou nového generálneho štrajku Ladislav Adamec 7.12.odstúpil a poverenie zostaviť novú vládu dostal jeho zástupca Marián Čalfa. Vláda zostavená Čalfom mala z 21 členov 11 nekomunistov a 10 komunistov. Prezident Husák vymenoval 10.decembra novú vládu, v ktorej boli profilujúci predstavitelia disentu – podpredseda vlády Ján Čarnogurský, minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier a ďalší. Po vymenovaní vlády Gustáv Husák odstúpil.

12.12.vznikla na Slovensku nová vláda pod vedením Milana Čiča.
V programovom vyhlásení novej vlády sa hovorilo o prechode Československa k parlamentnej demokracii a k trhovému hospodárstvu, žiadalo sa zrušenie Varšavskej zmluvy a odchod sovietskych okupačných vojsk z Československa. Túto fázu zavŕšilo zvolenie Alexandra Dubčeka za predsedu Federálneho zhromaždenia (28.12.) a 29.12. Václava Havla za prezidenta. Neklamným úspechom nežnej revolúcie bolo aj to, že staré štruktúry komunistov sa začali reformovať a mimoriadny zjazd 21.12.odsúdil vojenskú okupáciu roku 1968 a vylúčili najexponovanejších konzervatívcov. Na čelo KSČ sa dostal Ladislav Adamec, no rozklad strany pokračoval ďalej. Zanikli alebo sa pretransformovali aj ostatné spoločenské organizácie na čele s Revolučným odborovým hnutím (ROH). Z komunistických špičiek bol postavený pred súd a na štyri roky väzenia odsúdený iba predseda pražskej straníckej organizácie Miroslav Štěpán za zneužitie právomocí verejného činiteľa 17.11.1989.
Počas návštevy predsedu vlády Čalfu a ministra zahraničných vecí Dienstbiera v Moskve v decembri 1989 začali československí predstavitelia rokovať o stiahnutí sovietskych vojsk z Československa. Rokovania sa uskutočnili 27.februára 1990 počas návštevy prezidenta Havla v Moskve. Havel a Gorbačov dospeli k záveru, že zmluva o priateľstve a spolupráci sa nepredĺži, takže jej trvanie predsa ostalo obmedzené na 20 rokov. Obaja prezidenti sa dohodli, že sovietske vojenské sily opustia do polovice roka 1991 Československo, čo sa aj v skutočnosti udialo. 9.4.1990 sa po prvýkrát stretli na najvyššej úrovni delegácie Československa, Maďarska a Poľska, aby sa o rok neskôr vo februári 1991 na stretnutí v maďarskom Visegráde vytvorili zoskupenie s cieľom kooperovať svoju politiku, aby dosiahli členstvo v Európskej únii. Proces desovietizácie sa ukončil zrušením Varšavskej zmluvy 1.7.1991. Nový zahraničnopolitický kurz Československa sa čoskoro odrazil aj v prominentných návštevách (Francois Mitterand a Margaret Thatcherová v septembri 1990, George Bush v novembri 1990). Ospravedlnenie sa prezidenta Havla za vysídlenie sudetských Nemcov bolo prvým krokom na ceste k urovnaniu vzájomných vzťahov.
Ešte v decembri 1989 zaniklo združenie kňazov Pacem in terris, ktoré podporovalo bývalý režim a cirkvi obnovili svoje aktivity. 2.2.1990 obnovili činnosť predtým zakázané rehole, teologické fakulty prešli spod kontroly štátu do zväzkov univerzít. Počas rokovaní vo Vatikáne podpredseda vlády Ján Čarnogurský dohodol obnovenie normálnych diplomatických stykov i skoré vysvätenie nových biskupov (Korec, Tkáč, Kojnok, Baláž). Rada vzájomnej hospodárskej pomoci bola formálne zrušená v júni 1991.

7.5.bola podpísaná dohoda v Bruseli o hospodárskej spolupráci medzi Československom a Európskym hospodárskym spoločenstvom. Prudký pokles výroby a stúpajúca miera nezamestnanosti, ktorá dosahovala až 12%, veštili veľmi ťažké obdobie. Politický a ústavný systém nadobudol demokratické prvky. Ďalej bola prijatá Listina základných práv a slobôd, petičný zákon a zákon o združovaní občanov. Prvé slobodné voľby po rokoch totality sa konali v dňoch 8.-9.júna 1990. Zúčastnilo sa na nich viac ako 95% oprávnených voličov. V českých krajinách 53,2% získalo Občianske fórum, u nás 29,3% získala VPN, KDH 19,2%, SNS 13,9%, komunisti 13,3% a maďarská koalícia 8,7 % hlasov. Prezident Havel poveril zostavením vlády Mariána Čalfu (VPN). Vo federálnej vláde zastával post ministra vnútra Ján Langoš (VPN). 26.6.1990 sa na svoje prvej schôdzi zišla SNR. Za predsedu bol zvolený F.Mikloško (VPN).Slovenskú koaličnú vládu, ktorú tvorili VPN a KDH, zostavil Vladimír Mečiar (VPN), avšak v apríli 1991 bol odvolaný a predsedom vlády sa stal Ján Čarnogurský.Nové Národné zhromaždenie zvolilo 5.7. za prezidenta republiky opäť V.Havla.V SK komunálnych voľbách na jeseň 1990 sa najviac presadili kandidáti KDH (27,4%), VPN (20%), komunisti (13,6%).

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Od normalizácie k pádu komunizmu (Československo v rokoch po auguste 1968 do 1991)