História Prešova

Prvá zachovaná písomná zmienka o Prešove je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. V roku 1299 udelil Prešovu kráľ Ondrej III. mestské výsady.

Z obdobia raného stredoveku (12.- 13. storočie), sa začína formovať stredoveké jadro mesta. Na prelome 11. a 12. storočia sa stalo územie stredného Šariša súčasťou uhorského štátu a postupne sa dostalo do područia feudálnej moci šľachty a cirkevných inštitúcií. Ovládnutie domáceho slovanského obyvateľstva Arpádovskou dynastiou napomáhal prílev cudzieho obyvateľstva. Medzi prvými prišli maďarské vojensko-strážne družiny, za nimi v 13. storočí aj nemeckí, ba i francúzski prisťahovalci spomedzi členov vojenských strážnych hliadok. Slovenská osada Prešov vďačí za svoj rýchly hospodársky rozvoj priaznivej polohe na križovatke starých vojensko-obchodných ciest, cez ktorú prechádzala z juhu na sever, z Abovskej stolice do Šariša, aj Veľká cesta (Magna via). Pradávny vývoj Prešova vrcholí v roku 1299, keď mu kráľ Ondrej III. potvrdil mestské výsady. Vzťahovali sa aj na nemeckých osadníkov vo Veľkom Šariši a Sabinove, ba aj na ostatné obyvateľstvo, ktoré v týchto osadách žilo. Panovník mal o prosperujúcu osadu, z ktorej plynuli nemalé zisky do kráľovskej pokladnice, veľký záujem; až do konca 13. storočia bola preto súčasťou kráľovského panstva so sídlom na hrade Šariš. Výsady ho napríklad vynímali spod súdnej právomoci šarišských županov a oslobodzovali od povinnosti odvádzať peňažné či naturálne dávky županom a šľachte, ako aj od povinnej služby v kráľovskom vojsku. Mešťania však museli každoročne odviesť kráľovi daň vo výške 150 mariek striebra. Najvyššiu časť tejto sumy platil Prešov, čo svedčí o jeho najväčšej hospodárskej prosperite a prvoradom význame medzi týmito šarišskými mestami. Mal takisto vlastnú samosprávu na čele s richtárom (prvého richtára Hannusa zvaného Ogh poznáme z roku 1314), podriadenú priamo panovníkovi. Ihneď po udelení výsad, potvrdených znovu Karolom Róbertom v roku 1324, tvoril Prešov, spomínaný ako mesto (civitas) v korešpondencii okolitých zemanov spolu s Veľkým Šarišom a Sabinovom Spoločenstvo troch toryských miest. Úlohou Spoločenstva bola spoločná obrana mestských práv porušovaných okolitou šľachtou, ako i vzájomná podpora pri rozličných krajinských súdnych sporoch. V prvej polovici 13. storočia sem kráľ Belo IV. povolal nemeckých Sasov, aby pomohli oživiť hospodárstvo krajiny, narušené tatárskym vpádom. Osada nemeckých kolonistov sa od druhej polovice 13.

storočia postupne rozrastá na vyvýšenom teréne dostatočne chránenom pred záplavami. V 14. storočí sa vytvorilo medzi nimi trhové námestie. Od začiatku 15. storočí sa usádza maďarské obyvateľstvo, dokazujúce pestré národnostno-sociálne zloženie obyvateľstva mesta.



Maďarský názov Eperies (Epuries) prevzali aj nemeckí kolonisti a používal sa od 13. storočia. Slovenský názov Prešov (Prašov) sa vyskytuje opäť až v 16. storočí. Prvé povojnové roky sa zamerali na odstránenie škôd spôsobených najmä kobercovým náletom v roku 1944. Rozrastajúce sa mesto, poskytujúce stále viac pracovných príležitostí, zaznamenávalo od päťdesiatych rokov prudký prílev obyvateľstva z vidieka; výstavba moderných sídlisk preto takmer na štyri desaťročia zatienila záujem o jeho mimoriadne cenné a pomerne dobre zachované historické jadro, vyhlásené v roku 1955 za Štátnu mestskú pamiatkovú rezerváciu. Záujem o ochranu a záchranu architektonických svedectiev našej národnej kultúry sa v Prešove prejavoval len sporadicky, v súvislosti s nevyhnutnými generálnymi opravami jednotlivých objektov. Až v posledných rokoch sa začínajú spracovávať podkladové materiály, ktoré majú zabezpečiť systematickú, cieľavedomú regeneráciu pamiatkovej rezervácie tak, aby sa základný pamiatkový fond historicky cennej architektúry Prešova zachoval pre budúce generácie.
V starších písomných prameňoch sa dočítame o tradovanom jestvovaní kostola alebo kaplnky sv. Kríža, údajnej súčasti dnešného farského kostola. Farský kostol, zasvätený patrónovi námorníkov a obchodníkov sv. Mikulášovi, začali stavať okolo roku 1347 ako prvú kamennú monumentálnu stavbu v meste, doloženú aj v archívnych prameňoch.
Okolie Prešova sa môže pochváliť bohatstvom minerálnych vôd. Najvýznámnejšia a najvýdatnejšia sústava minerálnych prameňov sa nachádza na východnom zlome Braniska pri obciach Lipovce a Šindliar, kde vyviera až 16 prameňov. Najznámejší z nich je Salvátor, ktorý sa plní do fliaš ako známa prírodná stolová voda. V Slánskych vrchoch na Sigorde vyviera často navštevovaný prameň Štavica. V blízkosti Prešova sú známe pramene minerálnych vôd na Borkute, Čemjate a prameň Kvasna voda. Pre kúpelné účely sa využíva slaný sádrovcový výlev v kúpeloch Isla a širný prameň Šváblovka pri Sabinove. V prešovskom kraji máme možnosť nájsť veľký počet historických pamiatok ktoré sem priťahujú veľké množstvo turistov. Medzi najvýznamnejšie môžeme spomenuť Hanigovce, Kamenica, Kapusany, Ruska nova ves. Nadmorská výška historického centra, ktoré je vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, je 252 metrov nad morom.