Napríklad v 167 PNL skúsil praetor peregrinus, bez toho že by sa poradil so senátom alebo informoval konzulov, presvedčiť comitiu centuriatu aby hlasovala za vojnu proti Rodosom; ale proti jeho návrhom vyhlásili dvaja spolutribúnovia veto.

Spolu so svojou vládou nad vnútornou politikou, zasahoval senát do administratívnej politiky, a vedel presadiť svoju vôľu nad magistrátmi v oblasti vojny, diplomacie a financií. Nikdy sa formále nepopieralo, že comitia musí mať posledné slovo v tom, či sa bude rokovať o mieri alebo nie, ale v praxi dozeral nad rokovaním senát a konečné schválenie v comitii sa po čase stalo len formalitou. Ďalšiu moc, ktorú mal Senát pomohlo mu udržovať svoju vládu nad magistrátmi, napríklad, rozhodol o tom, ako sa budú rozdávať vojenské úlohy (provinciae). Ten nárok mal ohromný význam, lebo niektoré provinciae nemohli priniesť ani slávu ani bohatstvo, iné ponúkali veľké možnosti na dosiahnutie aj slávy aj bohatstva. Je pravdou to, že nerozhodol o tom, že kto dostane akú provincia – kandidáti o tom žrebovali – ale rozhodol o tom, či sa bude predlžovať termín konzulov alebo prétorov, aby sa stali prokonzulami alebo proprétorami. Pri tom, keďže mal nespornú autoritu nad financiami, mohol rozhodnúť o tom, či bude veľkolepý alebo lakomý v tom, koľko peňazí pridelia magistrátom na kampane a iné úlohy.

Dominácia senátu nad magistrátmi nikdy nebola taká úplná a taká úspešná ako počas vojny s Hannibalom. Strana za stranou Livia svedči o tom, ako dobre vedel viesť diplomaciu, rozhodnúť o stratégii a o tom, koľko vojakov sa malo povolať a kedy. Jeho úspešné ukončenie tej ohromnej vojny je lepším príkladom skutočného úspechu a účinnosti oligarchickej politiky než čokoľvek iné.