referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Alojza
Sobota, 23. októbra 2021
Rímsky Senát
Dátum pridania: 19.04.2003 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: eramus
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 620
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 2.2
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 3m 40s
Pomalé čítanie: 5m 30s
 
Moc Senátu

Rímska republikánska Ústava, tak ako bola napísaná, podrývala sama seba. Boli tri verejné snemy, z čoho každý mohol schváliť zákony, a dvadsať ročných magistrátov (dvaja konzuli, osem prétorov a desať tribúnov), každý s právom podávať návrhy pred snemom, a každý zase s právom vyhlásiť veto proti zákonom svojich spolu-úradníkov alebo nižších úradníkov. Ale pri tom rímska vláda fungovala. A fungovala tak dobre, že Polybius, ktorý písal v 150 PNL, myslel, že to bolo hlavným dôvodom prečo „skoro celý svet bol podmanený pod jeho vládou.“ Ale to bolo vďaka tomu, že fungovala podľa nepísaných zákonov, ktoré spolupracovali, zmarili alebo vyhýbali sa jej formálnym zaopatreniam.

Väčšina tých zvykov súvisí so senátom. Podľa písaných zákonov bol senát orgánom, ktorý radil magistrátom, ale stal sa orgánom, ktorý nad nimi vládol. V skoršej, a najmä v strednej Republike sa stal senát centrálnym orgánom štátu.

Senát vždy mal určitú autoritu vďaka tomu, že jeho členovia boli bývalými magistrátmi, v porovnaní s novozvolenými magistrátmi, ktorí slúžili len na jeden rok. S kým sa mali títo nováčikovia poradiť, keď nie s tými, ktorí to všetko už prešli? Keďže jeho členovia boli menovaní cenzórmi, bol senát nezávislý od činných magistrátov. A aj keď len mohol držať schôdze, keď ho zvolali magistrati, keďže bolo šestnásť takých magistrátov, taký zákon nikdy nehral žiadnu úlohu. Magistrát, ktorý zvolal schôdzu, sa stal princeps senatus, predstaviteľ senátu pre túto schôdzu, a to mu dalo právo rozhodnúť o téme rozhovoru. Žiadny individuálny senatór nemohol sám uviesť rozhovor. Smel iba hovoriť keď ho magistrát požiadal na jeho sententia. Ale zase keď už vstal, mohol sa rozhovoriť na akúkoľvek tému; takým spôsobom sa Catovi podarilo vždy vsunúť svoj nespojený návrh Carthago delenda est.

Senát tiež mal právo vyhlásiť senatus consultum, porada senátu, čo mala auctoritas (presvedčujúcu moc) ale sa nemohla vykonávať keď jeden z magistrátov nevydal jeho consultum ako dekrét. Ale revolučným zvykom bol to, že magistráti to mileradi urobili! Bol to tento jednoduchý zvyk, odkiaľ moc senátu prúdila. V praxi niektorí magistráti oponovali tomuto zvyku a konali nezávisle od senátu, ale senát mohol celkom ľahko presvedčiť poslušného magistráta – väčšinou tribún, ktorých boli desať – aby vyhlásil veto proti návrhom rebelujúceho magistráta.
 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Súvisiace linky
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.