Byzancia

Armáda
Armáda bola hlavnou oporou ríše. Dejiny Byzancie sú vlastne dejinami ustavičných vojen. Armáda mala veľký vplyv na vnútorný život ríše a často od nej závisela voľba cisára. Celá organizácia ríše bola podriadená predovšetkým potrebám armády. Byzantská spoločnosť vedela armádu oceniť. Vojaci nikdy neboli chudobní a žili na dosť vysokej úrovni a víťazní vojvodcovia získali značnú prestíž. Byznatské poňatie vojny sa značne líšilo od západného rytierskeho kódexu. Vojna bola považovaná za krajný prostriedok, keď nebolo možné uplatniť diplomaciu ani peniaze. V Byzancii sa pred individuálnym výkonom uprednostňovala taktika a disciplína. Byzantská armáda nebola veľmi početná. Za vlády Justiniána dosahovala počet okolo 150 000 vojakov, ale jeho vojvodca Belisar obsadil severnú Afriku len s 15 000 vojakmi. Dve až tri storočia predtým mala ríša vojakov 3 krát viac. Sila armády spočívala predovšetkým v jej organizácii, disciplíne a výcviku. Jedine vďaka kvalite armády prežila ríša nápor barbarských kmeňov počas sťahovania národov. Latinská fáza
Byzantská armáda až do zavedenia them fungovala na základe Diokletianových a Konstantinových reforiem. Armáda bola rozdelená na mobilnú a pohraničnú časť, jednotlivým veliteľom bola určená príliš malá právomoc, než aby mohli účinne ohroziť postavenie cisára. Definitívne vyradiť armádu z rozhodovania a vnútroštátnych otázkach a zabrániť vzburám v armáde sa však nikdy nepodarilo. Elitné jednotky ríše tvorili mobilné jednotky, ktoré boli umiestnené v strategických oblastiach ríše, odkiaľ mohli rýchlo zasiahnuť. Z týchto jednotiek sa vyčlenila cisárova osobná stráž, palatini. V 4. storočí bol v Byzancii zrušený povinný nábor brancov a nahradil sa náborom dobrovolníkov. Časom sa elitnou zložkou armády stali oddiely zložené z barbarov. Za najlepších vojakov boli považovaní tí, ktorí pochádzali z najprimitívnejšieho prostredia. Silnú, ale značne nespoľahlivú časť armády tvorili foederati tj. príslušníci kmeňov, ktoré sa usadili na byzantskom území. Nevstupovali do armády jednotlivo, ale v celých oddieloch. Druhou časťou vojska boli oddiely pohraničnej armády. Ich úlohou bolo chrániť hranice a zadržať útočníka až do príchodu mobilnej armády. Pohraničné oddiely sa regrutovali z obyvateľstva príslušného územia. Vojaci boli trvalo usadení na jednom mieste, mali pôdu, za ktorú nemuseli platiť dane, ale boli k nej viazaní. V porovnaní s jednotkami mobilnej armády boli považovaní za druhoradú, menej kvalitnú časť armády.

Významnou zmenou bolo presadenie jazdy ako rozhodujúceho faktoru vo vojnách a odsunutie pechoty do vedľajšej role. Po zmenách v 7. storočí
Organizácia armády sa úplne zmenila v priebehu 7. storočia zavedením thém. (bližšie vysvetlenie v kapitole Reforma územnej správy). Toto zriadenie sa výborne osvedčilo a pokiaľ fungovalo, ríša zostala vojenský silná. Jeho rozklad v 12., 13. a 14. storočí mal za následok rozklad armády a nakoniec aj zánik ríše. Najvyšším veliteľom armády bol cisár a najvýznamnejší cisári ako Herakleitos, Nikeforos Fokas, Ioannes Tzimiskes alebo Basileos II. velili svojim vojskám v poli. Najvyššie velenie bolo často zverené aj nejakému cisárovmu príbuznému. Dlho bol najvyšším vojenským hodnostárom strategos themy Anatolikon. Hneď za ním nasledoval domestikos scholarios. V 10. storočí sa tento pomer obrátil. Basileos II. považoval moc domestika za príliš veľkú a rozdelil jeho právomoc medzi domestika východu a domestika západu. Námorníctvo
Až do 6. storočia bolo Stredozemné more kontrolované Rímskou, neskôr Byzantskou ríšou a ľodstvo vykonávalo len policajnú funkciu. Situácia sa zmenila nástupom arabskej flotily, v ktorej našlo byzantské loďstvo silného konkurenta. Až do 7. storočia nebolo loďstvo svoju organizačnú štruktúru. Flotily podliehali armádnym veliteľom. V 7. storočí začalo byť námorníctvo organizované podobne ako pozemná armáda. V okolí Konstantinopolu kotvilo centrálne loďstvo, údernú silu tvorilo themové loďstvo. Byzancia mala tri námorné themy, ktoŕe vznikli rozdelením themy karabisianoi. Na bezprostrednú ochranu pobrežia bolo vyčlenené pobrežné loďstvo. Na čele loďstva stál drugarios tu dromu. V čele námorných thém stáli stratégovia, ktorí mali nižšie postavenie ako stratégovia maloázijských thém. Ich postavenie sa rovnalo postaveniu menších európskych thém. Byzantské loďstvo bolo pokračovateľom vývoja začatého v staroveku. Svojimi technickými a plaveckými parametrami sa byzantské lode až do 11. storočia príliš nelíšili od starovekých rímskych lodí. Klasickou byzantskou vojnovou loďou bol dromón. Bola to rýchla, nízka, asi 50 m dlhá loď poháňaná veslami. Veslári však neboli otroci, ale regrutovali sa a pri boji plnili funkciu vojakov. Významné zmeny v konštrukcii lodí prinieslo až 12. a 13. storočie. Začala sa používať trojuholníková plachta, ktorá umožnila využívať vetry rôznych smerov, miesto bočných veslových kormidiel sa začalo používať závesné kormidlo. Zavedenie kompasu umožnilo lepšiu navigáciu. Tiero zmeny sa však udiali v dobe, keď byzantské loďstvo bolo už len tieňom bývalej slávy. .