V boji za samovládu použil všetky prostriedky, likvidoval svojich politických protivníkov.
Jedným z týchto prostriedkov bol aj požiar ríšskeho snemu. Večer 27. februára 1933 zachvátil budovu Reichstagu, nemeckého parlamentu, v Berlíne. Šéf pruskej polície Hermann Goring kričal, že ide o „komunistický zločin proti novej vláde“ a o „začiatok revolúcie“. Nariadil šéfovi Gestapa (SA), aby postrieľal komunistických vodcov „tam, kde ich nájde“ a aby dal okamžite povešať všetkých komunistických poslancov. V parlamente mala tradičná pravica stále väčšie zastúpenie ako NSDAP. Hitlerovi hrozilo, že bude kedykoľvek odvolaný, pretože nemohol rátať so stabilnou väčšinou. Chcel mať absolútnu moc, preto vymohol si od starého prezidenta Hindenburga rozpustenie parlamentu a urobil všetko preto, aby zvíťazil vo voľbách 5. marca 1933. V štátnom rozhlase sa intenzívne vysielala nacistická propaganda, nacisti sa predvádzali na uliciach a nedovolili nijaké opozičné manifestácie. Goring im dal dokonca k dispozícii políciu v Prusku.
Na mieste činu bol zatknutý mladý holandský murár Marinus Van der Lubbe, psychicky narušený člen odštiepeneckej komunistickej skupiny. Skutočne sa pokúsil o zapálenie budovy, ale použil nato iba vlastnú košeľu, aby sa mu samému podarilo spôsobiť takú pohromu. Zmanipulovali ho. Do pivníc Ríšskeho snemu, ktoré boli v podzemí prepojené s Goringovím bytom, nacisti uložili benzín a zápalný materiál. Van der Lubbe ako vinník nepostačoval, preto zatkli troch bulharských komunistov, medzi nimi Juraja Dimitrova, ktorý sa neskôr stal vedúcim činiteľom Komunistickej internacionály a po roku 1945 ministerským predsedom Bulharska. Vedúci parlamentnej skupiny nemeckých komunistov Ernst Togler bol zatknutý. Proces, ktorý sa konal v Lipsku, sa skončil fiaskom. Van der Lubbe bol odsúdený na smrť a popravený, ale traja obvinení bulharskí komunisti boli 23. decembra vyhlásení za nevinných. Tento proces sa síce skončil pre nacistov nezdarom, ale napriek tomu stihli požiar veľmi dobre využiť. Nacisti s mohutnou propagandou kládli požiar Reichstadu za vinu komunistickej strane Nemecka (KDP), ríšsky prezident Hindenburg v záujme obrany „proti komunistickým aktom násilia, ktoré ohrozujú štát“ a „ochrany národa a štátu“ zrušil dôležité základné práva. Týkalo sa to osobnej slobody, práva na slobodné vyjadrenie odlišnej mienky, slobody tlače, spolčovania a zhromažďovania a rešpektovania poštového a telefónneho tajomstva. Velezrada, podpaľačstvo a niektoré ďalšie zločiny sa mali v budúcnosti trestať smrťou.
Z volieb 5.