I. DOBA RÍMSKA. BARBARI A RÍM

V roku 16-14 p. n. l. zriadil cisár Augustus na Hornom Dunaji v Alpách provincie Raetiu a Vindeliciu. V roku 19-9 p. n. l. Obsadil Augustov nevlastný syn a jeho nástupca Tibérius terajšie východné Rakúsko a západné Maďarsko až po Dunaj a zriadil tam Provinciu Panóniu, pôvodne Dolné Illyricum.
Preto v I.-IV stor. n. l. nazývame v historickej periodizácií rímskym obdobím. Keď posudzujeme vzťahy rímskej ríše k Zadunajsku, musíme mať stále pred očami obe strany, otrokársky Rím i barbarikum, ich odlišnosť, a nevidieť všetko iba z hľadiska vývoja pokročilejšieho Stredomoria.
Na čele štátu stál cisársky dvor a aristokracia hospodárska, finančná a úradnícka, prípadne vojenská, ale oporou ríše boli stredné vrstvy obývajúce predovšetkým mestá, remeselníci,
obchodníci...Nebolo pevnej štátnej organizácie ani väčšich mestkých sídiel. Západné Slovensko získalo pod priamou rímskou kontrolou vrchol hospodárskych i kultúrnych stykov s ríšou.Od poslednej tretiny II. stor. sa na pôde usadzukú hromadne barbari. Antická civilizácia sa blížila k zániku, prevaha barbariky vrcholí.To isté sa prejavuje aj v kultúre.

II. PRAMENE K DEJINÁM SLOVENSKA

Jediným prameňom v rímskej dobe u nás boli staroveký grécky a rímsky spisovatelia.
Rímske dejiny sa zachovali v dvoch knihách. Sú cenným prameňom o súčasnej dobe.
Napríklad Tacitova Germánia je dôležitá pre všetky germánske i negermánske dejiny, čiže aj pre nás. Niekolľko cenných zemepisných údajov nám poskytuje aj encyklopedické dielo o prírode Naturalis historie od G. Plinia.Všetky tieto správy od rímskych či gréckych spisovatelov treba prijať kriticky. Až do 19. stor. používala historická veda takmer iba písomné pramene. Veľkým pokrokom bolo použitie iných zdrojov..Mimoriadny význam majú epigrafické pamiatky. Dalším prameňom boli hmotné predmety ako napríklad mince. K archeologickým prameňom patrili aj cudzie obrazové pamiatky, ktoré osvetľujú dávnu slovenskú minulosť. Napríklad známy stĺp M. Aurélia. O vojnách sa dozvedáme aj z epizód. Napríklad epizóda zo známej antickej literatúry Germánov, Sarmatov i Keltov.
Na záver možno povedať, že či už písomné alebo hmotné pramene, každý má svoj osobitý ráz.

III. DEJINY SLOVENSKA

Zriadenie provincie Dolná Ilyrica bolo záverečným aktom Augustovho úsilia. Boje sa začali už v rokoch 35-33 p. n. l. na Sáve a Dráve a územie impéria sa tu posunulo k riekam Sáve a Drine.

Do tohto obdobia patria najstaršie spisy o nepriateľských stykoch Rimanov s barbarskými kmeňmi. Ilýrske kmene spolu s laténskymi Keltmi tvoria základňu osídlenia nielen pred príchodom Germánov, ale ešte aj dlho po ňom. K najstarším kmeňom patria Illyrsky Osovia, ktorý stáli o ťaženie železnej rudy. Ale to sa im veľmi nedarilo a Slovenské Rudohorie si podmanili Kóti. Osovia by potom sídlili niekde na východ od Kotínov, čiže niekde pri Ipli. Rímska légia, ktorá ležala tesne nad ústím rieky Morava, mala za úlohu strážiť dôležitú jantárovú cestu. Táto cesta bola tiež hranicou medzi germánskymi kmeňmi a negermánskymi susedmi.
Dva naše najvýznamnejšie kmene: Markomani a Kvádi sídlili pôvodne, na západ od Čiech a to Markomani medzi Mohanom a horným Dunajom, Kvádi severne od nich, čiže na sever od stredného a dolného toku Mohanu. Oba kmene poznal už Caesar v Galii z bojov s Ariovistom.
Keď Markomani a Kvádi utrpeli porážku od Drusa, presťahovali sa viac do vnútrozemia. Kvádom pravdepodobne panoval Tundrus, a presťahovali sa na Moravu, čiže východne od Markomanov.
Rímske vojsko teda postupovalo pozdĺž Mohanu územím Chatov, presekalo pohraničné lesy a vniklo do Čiech. Niekedy v tých dobách asi po prvý krát vnikli na naše územie rímske légie. Tiberiovo vojsko prekročilo Dunaj pri Carnute a tiahlo pravdepodobne údolím Moravy.
Na začiatku I. storočia Rimania celkom dobre poznali naše územia a zemepisné súradnice.Za vlády Augusta sa sústreďovali hlavne na Čechy. Rím sa síce obmedzil na hraničnú čiaru Rýn – Dunaj, ale usiloval sa o zamedzenie väčších nepriateľských koncentrácií za Dunajom a o vytvorenie nárazníkového pásma.
Maroboda oslabili boje s Arminiom a na koniec ho vyhnal Katvalda. Toho istého roku zavraždili Arminia. Potom vyhnali aj Katvaldu a spolu aj s Marobodom sa uchýlili na rímsky breh Dunaja. Marobodovi a Katvaldovi Suebovia boli veľkým nebezpečenstvom rímskym provinciám a preto ich poslali späť za Dunaj a podriadili kvádskemu Vanniovi. Rimania si vytvorili hrádzu proti prenikajúcim Jazygom.
Dominitianus, Vespasianov syn, vyprovokoval vojnu s Markomanmi a s Kvádmi, porušením práva nedotknuteľnosti vyslancov. Po porážke s Germánmi narýchlo uzavrel zmluvu s Dákmi, ktorú predtým odmietol, aby si zaistil tylo.
Jazygovia vtrhli do Panónie a úplne zničili jednu rímsku légiu. Stará rímska taktika bola podporovať jedných Germánov proti druhým a tým ich navzájom viazať a zastrašovať. Mier získal Dominatius diplomatickým vyjednávaním.
Okolo roku 97 sa znova upevnil starý klientelný pomer Markomanov a Kvádov voči Rímu.

Zlatou dobou rímskej ríše bola vláda: Traiana ( 98 – 117 ), Hadriana ( 117 - 138 ),
Antonia Pia ( 138 - 161 ). V tedy mal Rím veľký rozmach hospodársky i politický.S výnimkou dvoch Traianových vojen nebolo na Dunaji žiadnych veľkých vojenských operácií.Útok Kvádov na panonský limes v roku 137 ľahko odrazil Aelius Verus, ktorý bol miestodržitelom v Panónií. Získal si povesť priemerného vojvodcu.

V roku 284 bol za cisára vyhlásený Dioklecián a toto obdobie až do roku 476 sa nazýva ako dominát, lebo cisár bol neobmedzený vládca nad všetkými (dominus et deus). Zaviedol systém zvaný tetrarchia – cisár mal svojho spoluvládcu a navyše každý mal svojho nástupcu. De facto tak vládli 4 cisári naraz a nemohlo sa stať, že bol vyhlásený iný cisár. Dioklecián v r. 305 odstúpil a nastala občianska vojna o moc. Jej víťazom sa stal Konštantín a od roku 321 vládol v ríši opäť ako jediný cisár. Ako prvý začal využívať na mocenské ciele kresťanstvo – v r. 313 Milánsky ediktom uzákonil kresťanstvo ako povolené náboženstvo. Vybudoval nové hlavné mesto na rozhraní Európy a Ázie – Konštantínopol.

SPôSOB ŽIVOTA KVÁDOV

Germánské kmene našli v strednom Podunajsku priaznivejšie prírodné podmienky, jako mali na nehostinných pláňach severnej Európy.
Na rozdiel od Keltov nepoznali ešte sídliska typu oppíd ani opevnené osady a hradiska. Po príchode do nových oblastí najskôr vytvárali iba skupiny jednotlivých poľnohospodárskych usadlostí, akýchsi dvorcov. Až v mladej rímskej dobe si zakladali rozsiahlejšie osady. Pri výbere miesta na osídlenie rozhodoval dostatok úrodnej pôdy a pastvín, blízkosť vodných tokov bez hrozby záplav a dostup k lesným porastom.
Na stavbu používali drevo a hlinu.
U Germánov sídliacich na východ od stredu Nemecka prevládal jedno priestorový typ domu. Platí to najmä pre Markomanov a Kvádov. Ich vnútorná úžitková plocha bola asi 15-20m.Na južnej strane bol zvyčajne zastrešený vchodový výklenok.
Základnú konštrukciu stien a strechy tvorili drevené stĺpy a brvná. Steny medzi nosnou konštrukciou boli vypletané prútim a z vonku i z vnútra omazané hlinou zmiešanou s obilnými plevami, alebo trávou. Podľa rozmiestnenia stĺpov sa rozlišuje niekoľko druhov domov. Dvojstĺpová konštrukcia s kolovými jamami v strede kratších stien je je zriedkavejším typom domu, ktorý ojedinele prežíva ešte z laténskej doby.
Najbežnejší typ domu v kvádskej oblasti mal tzv. šesťuholníkovú stĺpovú dispozíciu. Stĺpy stáli na obvode stien mimo rohov.

V rozmernejších domoch kolovú sústavu dopĺňal stredový stĺp .Okrem malých domov, ktoré mohli slúžiť tiež aj na výrobu, alebo skladovanie, sa v osadách nachádzali aj ľahké drevené stavby stojace na povrchu. Boli to napríklad ohrady alebo rôzne prístrešky. Kvádske osady sa vyskytujú v najúrodnejších oblastiach južného Slovenska. Zväčša to bolo na terasách pozdĺž potokov a riek. Z toho sa dá usúdiť, že základom hospodárenia Kvádov bolo obrábanie pôdy a chov dobytka. Nedosiahli však úroveň keltského poľnohospodárstva. Zrno uchovávali v obilných jamách, prípadne v nadzemných sýpkach. Okrem dobytka chovali ovce, kozy, ošípané a hydinu. Kone slúžili ako tažné a jazdecké zvieratá.
Podľa antických správ Germáni veľa času venovali aj lovu. Šlo im nielen o mäso, ale aj kožušinu a parohy.
Kmene sídliace v horskom prostredí stredného a severného Slovenska, si budovali zruby. Na stavbu používali drevené trámy, obyčajne zo smreka. Boli to dvojpriestorové domy. Od spodku ich pred vlhkosťou chránila podmurovka z kamenných platní. Škáry medzi brvnami vypĺňali hlinenou mazanicou.okrem toho typu stavieb sa tu pod germánskym vplyvom objavujú aj jednopriestorové zahĺbené obydlia so šesťkulovou stavebnou konštrukciou. Typickou sídliskovou štruktúrov v hornatých oblastiach Slovenska bolo aj hradisko. Na začiatku rímskej doby však hradiská, zničené po dobití, zanikli. DÁKOVIA

Jednou z najneskôr pripojených častí Rímskej ríše bola Dácia, ovládnutá za Trajána počiatkom 2. stor. Jej územie, približne dnešné Rumunsko, obývala severná vetva Trákov – Dákov (tak ich nazývali Rimania) čiže Getovia (podľa gréckeho názvu). Rozvoj dáckeho prostredia vyvrcholil v 1. stor. vytvorením Decabelovej ríše, ktorej centrum bolo mohutné hradisko Sarmizegetusa v južnej časti karpatského oblúka. Dáciu však ovládali Rimania iba do roku 271, kedy túto jedinú provinciu za Dunajom opustili. Miestne dácke, teraz romanizované obyvateľstvo však už nedokázalo obnoviť rozkvet predchádzajúcej ríše.

DÁKOVIA PROTI KELTOM

Od konca 2. stor. p. n. l. časť kmeňov tráckeho pôvodu, sídliacich v dnešnom Rumunsku, postupovala medzi Tisou a Dunajom na západ.Tieto kmene Rimania nazývali Dákmi.Okrem neopevnených sídlisk k nim patrí aj opevnená osada Šuranoch – Nitrianskom Hrádku. Po výbojoch kráľa Burebistu, nasledovala dácka okupácia, čo vytlačilo časť keltov do horských oblastí. Centrom na juho-západe sa stala Nitra. Na východe bolo výrobné a správne stredisko v Zemplíne. Dácke osídlenie na juhozápadnom Slovensku trvalo až do začiatku rímskej doby.

Asi v roku 10 nášho letopočtu porazili Rimania Dákov v Uhorskej nížine a posunuli hranice Rímskej ríše na stredný Dunaj.

MARKOMANSKÉ VOJNY

Napätie na strednom Dunaji vyúsťovalo do Markomanských vojen.Boli rozdelené na 3 fýzy.V prvej sa vazalské kmene menia na lúpežné vojská.V druhej fáze je odveta za vpád Germánov do severného Talianska. Rimania spravili silnú ofenzívu vedenú priamo Marcom aureliom.Mier s germánmi podpísal až jeho syn. Na základe neho Rimania opustili všetky pevnosti severne od Dunaja do 7.5km: Trenčín, Stupava, Milanovce a niekoľko staníc na Pohroní. Vojny skončili teda víťazstvom Rimanov, to však neznamenalo, že bolo zažehnané nebezpečie zo strany barbarov.

MLADŠIA DOBA RÍMSKA

Obdobie po Markomanských vojnách znamenalo, len dočasné prerušenie života barbarských osád, najmä 3st. je charakterizované rozmachom barbarskej kultúry. Vojensky pomerne pokojné obdobia umožňujú čulý obchodný styk s rímskymi provinciami. Barbari vyvážajú kožušiny, med, ženy, ženské vlasy a iné suroviny. Od Rimanov dovážajú jemnú keramiku, bronzové a sklenené výrobky, šperky a víno. Styk s vyspelými Rimanmi poznačuje domáci barbarský vývoj, nielen po stránke hospodárskej a kultúrnej, ale aj po sociálnej stránke. Barbarské obyvateľstvo pristupuje k organizovaniu vyšších spoločenstiev založených nie už celkom na princípoch rodovej demokracie, ale na princípoch vyvinutej triednej spoločnosti. Najvýraznejšie také centrá sú na Považí, napr. „kniežacie hroby“, v ktorých je zastúpené veľké bohatstvo. Rozmach barbarských kmeňov znamená čoraz väčšie nebezpečenstvo pre Rímske impérium. Uprostred 4st. využívajú barbari prehlbujúci sa rozklad ríše a začínajú prenikať do rímskych provincií. Rimania sa naposledy vzchopili k odrazeniu barbarov za vlády cisára Valentinitiana I. (364-375), dokonca chceli prebudovať a zosilniť hranice na Dunaji, avšak zriadiť provinciu sa im nepodarilo. Cisár Valentinitian I. zomrel 17.11.375 v Brigetiu, pri rozhovore s Kvádskym poslom. Hospodárska a sociálna kríza Ríma vyústila až do zániku ríše (476). Pádom Rímskej moci v Podunajsku mizne z nášho susedstva štátny útvar, ktorý naše územie ovplyvňoval po stránke politickej, hospodárskej, ale predovšetkým po stránke kultúrnej.

KULTÚRA RÍMANOV

Rímska kultúra sa vyvíjala pod vplyvom Etruskov a Grékov. Charakteristickým architektonickým prvkom, ktorý Rimania prevzali už v najstaršom období od Etruskov, bola klenba. Najstaršia úžitková stavba bola kanál, ktorý odvodňoval zhromaždisko, tzv. cloaca maxima, veľká klenutá stoka. Pitná voda sa do miest privádzala vodovodmi. Mestá mali dláždené hradské. Rimania kopírovali grécke sochy. Súčasťou výzdoby bohatých sídel boli nástenné maľby alebo mozaiky. Mládež získavala vzdelanie v rodine alebo v školách, ktoré boli verejné.

Dôraz sa kládol na rečnícke a filozofické vzdelanie, významný rečník bol Marcus Tullius Cicero. Za najväčšieho historika cisárstva sa pokladá Publius Cornelius Tacitus. Literatúra sa rozvíjala pod vplyvom gréckej literatúry. Často sa básne prekladali priamo z gréčtiny. Lyrickú poéziu reprezentuje Gaius Valerius Catulus. Najväčší básnici boli Publius Vergilius Maro, Ovidius a Horacius. Rímske umenie je eklektické, tzn. spája sa v ňom viacero vplyvov. V architektúre preberali grécke slohy a čiastočne ich pozmenili, vzniká rímsko - iónsky a rímsko – korintský sloh. Stavajú sa hlavne baziliky (tržnice), paláce, verejné kúpele, koloseá (amfiteátre), víťazné stĺpy a oblúky. Medzi pozoruhodné pamiatky patrí akvadukt v Nimes. V sochárstve prevládalo kopírovanie gréckych sôch. Medzi najvýznamnejšie pôvodné diela patria Jazdecká socha Marca Aurelia, Titov oblúk a Trajánov stĺp – stĺp vysoký desať poschodí, ktorý hovorí o triumfe cisára Trajána v Dácii. Spomedzi maliarstva vyniká najmä freska a mozaika.

V dobe rímskej došlo predovšetkým ku konfrontácii rímskeho otrokárskeho štátu s neskorými pravekými kmeňmi. Boje a obchodné styky prispeli niekedy k rozvoju „barbarov“, u ktorých niekedy vznikali predpoklady neskoršieho vytvárania feudálnych vzťahov a rano stredovekých národností, ale urýchlili aj krízu rímskeho impéria. Značnú nerovnomernosť vývoja v Európe preukazujú pamiatky lovecko -rybárskych kmeňov z okrajových oblastí. Do niektorých z nich až v tejto dobe došlo k rozširovaniu metalurgie železa.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Rímske impérium a slovanský svet