Citujem: „ V Sovietskom zväze, nedlho po Leninovej smrti a najmä v 30.rokoch nešetrným a nevyberaným spôsobom bola umlčaná akákoľvek skutočná, ale aj zdanlivá, ba dokonca aj pravdepodobná opozícia a popri nej a s ňou aj myšlienky a ich nositelia, čo sa nevedeli skonformovať so síce zjednodušenou a plytkou, ale oficiálnou predstavou socialistického života a myslenia o ňom ...Tón procesov udali Stalin a Berij, ale koncert do podrobností rozohrali už naši muzikanti...“ Príčinou vývoja, ktorý viedol k procesom bolo to, že komunistická strana bolševikov odmietla nezávislú kontrolu svojej moci. Koncom 30.rokov prikročila k rozsiahlym represiám vinných i nevinných, pričom ich zdôvodnila „teóriou“ o zostrovaní sa triedneho boja počas socialistickej výstavby a hľadania nepriateľa vnútri strany. Československá štátna bezpečnosť trpela po februári 1948 „ prežitkami“ demokratického vývoja, preto prezident a predseda KSČ K. Gottwald spolu s generálnym tajomníkom strany R. Slánskym požiadali v septembri 1949 vedenie VKS ( b ) o vyslanie sovietskych bezpečnostných poradcov. Nemali oficiálne žiadnu právomoc, ale ich autorita a vplyv bol väčší ako vplyv ministra na pracovníkov ministerstva aj na vedenie strany. Na Slovensku sa už v apríli 1948 konal proces s O. Obuchom a spol. V tomto procese bolo odsúdený na 7 rokov aj J. Ursíny, pred februárom 1948 podpredseda československej vlády. Zatkli ho už na jeseň 1947 v súvislosti s údajnou účasťou na protištátnom sprisahaní. Bola to však len provokácia agenta štátnej bezpečnosti R. Komanderu. Najväčší monstreproces v Československu bol proces s poslankyňou Československej národnosocialistickej strany M. Horákovou a ďalšími predstaviteľmi nekomunistických politických strán. Konal sa od 31.5. do 8.6. 1950. V ňom i nasledujúcich 35 procesoch odsúdili celkom 639 ľudí, z toho 10 na trest smrti, 52 na doživotie a ostatní spolu na 7850 rokov odňatia slobody. Celý vývoj v „ ľudovodemokratickom tábore“ mal vzbudiť podozrenie, že ide o rozsiahle sprisahanie antisocialistických síl, ktoré hlboko prenikli do ich komunistických strán. Po počiatočných problémoch sa straníckym a bezpečnostným orgánom podarilo centrum sprisahania „ odhaliť“. Na jeho čele stál generálny tajomník ÚV KSČ R. Slánsky, člen KSČ od roku 1921, od roku 1929 člen zahraničného vedenia KSČ v Moskve, účastník SNP .. Aj ostatní členovia „ centra“ boli členmi KSČ a ich obvinenie bolo absurdné. Napriek tomu senát štátneho súdu v Prahe vyniesol 27.11.1952 11 rozsudkov smrti a 3 rozsudky doživotného väzenia. Na trest smrti boli odsúdení R. Slánsky, B. Geminder, A. Simone, O. Šling, O. Fischl, R. Margolius, K. Šváb, B. Reicin, L. Frejka., J. Frank, V. Clementis a na doživotie A. London, V. Hajdu a E. Lobl. V. Clementis už roku 1939 otvorene kritizoval sovietsko – nemecký pakt o neútočení a neskôr aj sovietsku agresiu voči Fínsku, za čo ho vylúčili s KS, kam ho v júli 1945 po interferencii L. Novomeského u K. Gottwalda v Moskve opňť prijali. Proces s V. Clementisom sa pripravoval už od roku 1950, po marcovom odvolaní z funkcie ministra zahraničných vecí.