Politické procesy 1949 - 1954

Za politické procesy možno v ich dejinných súvislostiach označiť súdne a mimosúdne rozhodnutia komunistického režimu v ČSR po roku 1948 za činy, ktoré v rozpore s demokratickými princípmi, ľudskými právami a slobodami označoval zákon alebo vyhláška s platnosťou zákona za trestné. Medzi politické procesy patrili tie, ktorých obete boli súdené za činy politickej a protištátnej povahy. Prebiehali v rokoch 1949 – 1954 a patria medzi smutné kapitoly našich novodobých dejín. V komunistickom režime mali viacúčelové poslanie. Trvalým poslaním bolo , v zmysle politických záujmov a triednej nenávisti, zlikvidovať, potrestať a vyradiť odporcov režimu, či už skutočných, potenciálnych, alebo len vymyslených. Veľmi významnou funkciou procesov bolo možných odporcov režimu zastrašiť a vytvárať atmosféru strachu v celej spoločnosti. Slúžili na to, aby preukázali správnosť oficiálnej politiky. Ich veľmi dôležitým poslaním bolo spoločnosť šokovať a „ vychovávať“ ju. Iniciátori a výrobcovia procesov od nich očakávali, že sa stanú školou nenávisti k odporcom režimu, školou ostražitosti voči imperialistickým nepriateľom. Réžiu každého z nich schvaľovalo vedenie KSČ v dokumente s príznačných názvom „ O politickom zabezpečení politického procesu s ...“ Pri verejných procesoch sa určovalo aj zloženie divákov, ktorí sa súdneho pojednávania mali zúčastniť. Pôsobili miestne ( prebehli v závode alebo obci ), regionálne ( s organizovanou účasťou občanov z okresu, kraja, s publikovaním v krajskej tlači ), celoštátne ( s organizovanou účasťou občanov z celej republiky, s reláciami v rozhlase a publikovaním v ústrednej tlači ) i medzinárodne ( s publikovaním v zahraničnej tlači, s knihami o procese v niekoľkých svetových jazykoch ). Mimoriadne postavenie medzi verejnými procesmi mali tzv. monstreprocesy. Výrobcovia ich pripravovali a predvádzali ako veľké divadlo pre milióny divákov, čitateľov a poslucháčov. Organizované ohlasy a rezolúcie boli umelo napĺňané „ ľudovým hnevom“ proti obžalovaným – vlastizradcom, nepriateľom, agentom imperializmu a pod. – a volaním po krvi; také poslanie napr. plnili procesy s Miladou Horákovou a spol., s cirkevnou hierarchiou, s Rudolfom Slánskym a spol. a pod. Logiku procesov dokonale vystihol L. Novomeský.

Citujem: „ V Sovietskom zväze, nedlho po Leninovej smrti a najmä v 30.rokoch nešetrným a nevyberaným spôsobom bola umlčaná akákoľvek skutočná, ale aj zdanlivá, ba dokonca aj pravdepodobná opozícia a popri nej a s ňou aj myšlienky a ich nositelia, čo sa nevedeli skonformovať so síce zjednodušenou a plytkou, ale oficiálnou predstavou socialistického života a myslenia o ňom ...Tón procesov udali Stalin a Berij, ale koncert do podrobností rozohrali už naši muzikanti...“ Príčinou vývoja, ktorý viedol k procesom bolo to, že komunistická strana bolševikov odmietla nezávislú kontrolu svojej moci. Koncom 30.rokov prikročila k rozsiahlym represiám vinných i nevinných, pričom ich zdôvodnila „teóriou“ o zostrovaní sa triedneho boja počas socialistickej výstavby a hľadania nepriateľa vnútri strany. Československá štátna bezpečnosť trpela po februári 1948 „ prežitkami“ demokratického vývoja, preto prezident a predseda KSČ K. Gottwald spolu s generálnym tajomníkom strany R. Slánskym požiadali v septembri 1949 vedenie VKS ( b ) o vyslanie sovietskych bezpečnostných poradcov. Nemali oficiálne žiadnu právomoc, ale ich autorita a vplyv bol väčší ako vplyv ministra na pracovníkov ministerstva aj na vedenie strany. Na Slovensku sa už v apríli 1948 konal proces s O. Obuchom a spol. V tomto procese bolo odsúdený na 7 rokov aj J. Ursíny, pred februárom 1948 podpredseda československej vlády. Zatkli ho už na jeseň 1947 v súvislosti s údajnou účasťou na protištátnom sprisahaní. Bola to však len provokácia agenta štátnej bezpečnosti R. Komanderu. Najväčší monstreproces v Československu bol proces s poslankyňou Československej národnosocialistickej strany M. Horákovou a ďalšími predstaviteľmi nekomunistických politických strán. Konal sa od 31.5. do 8.6. 1950. V ňom i nasledujúcich 35 procesoch odsúdili celkom 639 ľudí, z toho 10 na trest smrti, 52 na doživotie a ostatní spolu na 7850 rokov odňatia slobody. Celý vývoj v „ ľudovodemokratickom tábore“ mal vzbudiť podozrenie, že ide o rozsiahle sprisahanie antisocialistických síl, ktoré hlboko prenikli do ich komunistických strán. Po počiatočných problémoch sa straníckym a bezpečnostným orgánom podarilo centrum sprisahania „ odhaliť“. Na jeho čele stál generálny tajomník ÚV KSČ R. Slánsky, člen KSČ od roku 1921, od roku 1929 člen zahraničného vedenia KSČ v Moskve, účastník SNP .. Aj ostatní členovia „ centra“ boli členmi KSČ a ich obvinenie bolo absurdné. Napriek tomu senát štátneho súdu v Prahe vyniesol 27.11.1952 11 rozsudkov smrti a 3 rozsudky doživotného väzenia. Na trest smrti boli odsúdení R. Slánsky, B. Geminder, A. Simone, O. Šling, O. Fischl, R. Margolius, K. Šváb, B. Reicin, L. Frejka., J. Frank, V. Clementis a na doživotie A. London, V. Hajdu a E. Lobl. V. Clementis už roku 1939 otvorene kritizoval sovietsko – nemecký pakt o neútočení a neskôr aj sovietsku agresiu voči Fínsku, za čo ho vylúčili s KS, kam ho v júli 1945 po interferencii L. Novomeského u K. Gottwalda v Moskve opňť prijali. Proces s V. Clementisom sa pripravoval už od roku 1950, po marcovom odvolaní z funkcie ministra zahraničných vecí.

Bol klasickým príkladom vykonštruovaných politických monstreprocesov, aké zaviedli sovietski poradcovia v rokoch 1936 – 1939 podľa scenára zo ZSSR v Československu. Špeciálne bezpečnostné orgány obvinených spájali do centier. Ďalšou fázou bola sebakritika obvinených, ktorí verili, že tak strane dokážu svoj poctivý komunistický postoj. Nasledovalo uvoľňovanie obvinených zo straníckych a štátnych funkcií. Na rad prišlo zatýkanie – rozhodujúca etapa prípravy procesu, pretože kto bol zatknutý, nesmel byť prepustený, lebo by to naštrbilo dôveru ľudu k bezpečnostným orgánom. Pri priznaní sa k zločinom bol vypracovaný scenár procesu, ktorí sa museli obžalovaní naučiť naspamäť. 13.3. 1950 bol Clementis obvinený z buržoázneho nacionalizmu. Paradoxne sa ocitol v procese s protištátnym sprisahaneckým centrom na čele s R. Slánskym. Jeho funkcia ministra zahraničných vecí a pobyt v Londýne ho kvalifikovali do prvej garnitúry „ zrady“ a medzištátnych špionážnych konexií. Medzi politickými predstaviteľmi KSČ prevládal strach. Nikto nemal istotu, či nebude obvinený. Pre obžalovaných neexistovala nijaká možnosť brániť sa proti vykonštruovaným procesom. Zostali izolovaní od ostatných občanov ČSR, ktorí, zastrašení a neinformovaní, nadšene súhlasili s plnením rozsudkov. 27.6.1950 Clementis predsedníctvu napísal: „ Ako som bol už povedal pred IX. Zjazdom KSS, pre svoje najťažšie previnenie, pre zaujatie protisovietskeho s protistraníckeho postoja po uzavretí sovietsko – nemeckého paktu, nenachádzam poľahčujúce, ale len priťažujúce okolnosti. „ V správe o odhalení špionážnej záškodníckej činnosti V. Clementisa a o frakčnej protistraníckej skupine buržoáznych nacionalistov v KSS „ bolo obvinenie z buržoázneho nacionalizmu formulované takto: „ Výpoveď Clementisa a posledné výsledky vyšetrovania ukazujú, že ani u skupiny Husák – Novomeský nešlo teda o chyby a úchylky, ale že tu máme do činenia s organizovanou protistraníckou frakcionárskou bandou, ktorá svojou separatistickou, podvratnou prácou vedome a úmyselne rozbíjala jednotu Republiky a snažila sa v jej rámci fakticky udržať tzv. samostatný slovenský štát, aby vo vhodnej chvíli odtrhla Slovensko od Republiky a ktorá zámerne hamovala vývin k socializmu a orientovala sa v podstate na reštaurovanie kapitalizmu.“
Po procese s tzv. Slánskeho sprisahaneckým centrom nasledovali v rokoch 1953 – 1954 ďalšie vykonštruované procesy, v ktorých odsúdili E. Goldstuckera, J. Pavla, O. Hromádku, M. Švermovú .. Pre slovenský národný život mal tragické dôsledky proces s tzv.

buržoáznymi nacionalistami v KSS, politikmi, ktorí sa snažili uplatniť v oblasti vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi zásadu rovný s rovným zakotvenú v KVP. Po procese v dňoch 21. – 24. 4. 1954 odsúdili v Bratislave na doživotie G. Husáka., L. Novomeského na 10, D. Okáliho na 18, L. Holdoša na 13 a I. Horvátha na 22 rokov odňatia slobody. Súdnu rehabilitáciu prijalo Národné zhromaždenie ČSFR 23.4.1990 v zákone č. 119/ 1990 Zb. Jeho účelom bolo „ ... zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb protiprávne odsúdených , odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie...“.