V druhom zápas pokračoval aj po páde jedného alebo obidvoch súperov., či jeden druhého zhodil na lopatky a na aký dlhý čas, bolo ľahostajné. Zvíťazil ten, kto dosiahol, že sa súper vzdal, alebo že v boji nemohol pokračovať pre vyčerpanie. Vzdanie oznamoval zápasník zdvihnutím ukazováčika alebo prostredníka. Pravidla charakterizovali ich zákazy: nesmeli sa pri nich dávať údery, nesmeli sa používať chmaty na pohlavné orgány, nesmeli sa ohrozovať oči, nesmelo hrýzť a škrabať nechtami, nikto zo zápasníkov nesmel opustiť vyhradený priestor. Škrtenie, vykrúcanie prstov a podtrhovanie nôh nebolo zakázané. Medzi najznámejšie chmaty patrili slučka, hák, pritláčanie, škrtenie, zdvihnutie za pás, náš dvojitý nelson.
Olympijskou disciplínou sa stalo zápasenie na 18. hrách roku 708 p. n. l. Keď zvážime všetky porovnateľné údaje a činitele, dospievame asi k záveru, že výkony dnešných športovcov sú vyššie než antických. No nezabúdajme: ak sme dnes ďalej ako starí Gréci, a to nielen v športe, je to okrem iného aj preto, že najťažší prvý úsek cesty absolvovali oni za nás. V priebehu storočnej histórie od svojho obnovenia roku 1896 sa Olympijske Hry stali svetovým sviatkom športu, no svojim ideovým zameraním a dosahom sú oveľa viac ako “len“ šport. Ich hlavným zmyslom je etická a sociálna hodnota. Pre aktívnych športovcov z každého odvetvia športu je najvyšším cieľom štartovať aspoň raz v olympijských súťažiach, a to aj vtedy, ak už získali titul majstra sveta alebo triumfovali na svojom kontinente. Politické krízy, ktoré narúšajú stabilitu nášho sveta, sú živnou pôdou pesimistických predpovedí o nevyhnutnom zániku Olympijských hier. Olympijská myšlienka však prežila dve svetové vojny, ako aj mnohé politické prevraty, zmeny a revolúcie. Tie nanajvýš negatívne ovplyvnili vonkajšie podmienky, prípadne politické okolnosti priebehu hier.
Víťazstvo v športovom zápolení malo v staroveku oveľa vyššiu hodnotu ako v predstavách Pierra de Coubertina, ktorý svoju olympijskú filozofiu vyslovil takmer o 2apoltisíc rokov neskôr. Výkony súťažiacich sa v období antických, olympijských hier nemerali ani metrom, ani stopkami, a preto sa nám údaje o niektorých dosiahnutých výsledkoch zachovali iba ústnym podaním. Rozhodujúce bolo iba víťazstvo, prehra bola hanbou celého /mestského štátu /, ktorý športovca do Olympie vyslal. Najväčšia potupa však stihla toho, kto sa dopustil podvodu. Beh na jeden štadión /dromos/ bol prvou a dlhé roky jedinou olympijskou disciplínou. Beh nechýbal ani na jedných hrách, čo svedčí o tom, že táto disciplína bola základným športom.