Tri slovenské gymnáziá matičného obdobia

Slovenskí evanjelici sa ťažko prebíjali medzi pomaďarčenými feudálmi. Ratkovská cirkev žiadala v roku 1858 konvent generálneho seniorátu, aby aspoň na jednom z troch seniorátnych gymnázií a na učiteľskom ústave v Nyiregyháze sa vyučovala slovenčina a na prešovskej teológii aby sa niektoré náuky prednášali po slovensky. Keď sa javila neochota a slovenské cirkvi sa presvedčili, že na spoločne vydržiavaných školách nedosiahnu nič, rozhodli sa, že si samostatne zriadia gymnázium. Takto sa evanjelická cirkev rozhodla v Revúcej na konvente 22. februára 1862, že založí slovenské evanjelické gymnázium. Gemerský seniorát rozhodnutie prijal. V roku 1862 bolo vo vtedajšej Veľkej Revúcej založené Slovenské evanjelické gymnázium ako prvá úplná stredná škola, na ktorej sa vyučovalo v slovenskom jazyku. Škola mohla existovať len vďaka zbierkam a darom slovenského národa. Vyučovanie prebiehalo v prenajatých priestoroch Latinákovho domu, ktorý neskôr gymnázium odkúpilo. Gymnázium riadil patronátny výbor a hlavným dozorcom školy boli postupne Štefan Marko Daxner, Ján Francisci a opäť Štefan Marko Daxner. Chod školy riadil správca školy. Za správcu školy boli postupne zvolení Augustus Horislav Škultéty, Rudolf Homola, Samuel Ormis a Karol Viest. Z ďalších pedagógov možno spomenúť výraznú postavu všestranného PhDr. Ivana Branislava Zochu, ktorý bol priekopníkom vo vyučovaní telesnej výchovy u nás a vo vtedajšom Uhorsku vôbec. Bol tiež autorom prvej slovenskej učebnice fyziky pre gymnázia. Z predmetov vyučovaných na gymnáziu spomenieme slovenčinu, maďarčinu, nemčinu, latinčinu, gréčtinu, matematiku, dejepis a fyziku. Pri gymnáziu sa zriadilo allumneum - školská jedáleň. Z priestorových dôvodov ňou bola v čase obeda a večere jedna z kmeňových učební. Popri gymnáziu vzniklo aj učiteľské semenisko (učiteľský ústav) na výchovu slovenských učiteľov. Rozvojom a rozširovaním Prvého slovenského gymnázia vyvstala potreba riešenia nových priestorov. Dočasne sa žiaci učili aj v iných prepožičaných budovách. V máji 1871 sa započalo s výstavbou novej budovy školy. Budovu bez podpory Uhorského štátu otvorili vo februári 1873. Žiaľ, svojmu účelu neslúžila dlho. V roku 1874 bolo uhorskými úradmi Prvé slovenské gymnázium zatvorené. Za dvanásť rokov existencie gymnázia v Revúcej študovalo na škole vyše 560 žiakov. Medzi nimi aj Matej Bencúr, známy pod svojim pseudonymom Martin Kukučín, a mnohí iní významní slovenskí dejatelia, spisovatelia a básnici.

Aj martinská evanjelická cirkev otvorila v roku 1867 slovenské evanjelické gymnázium v Martine. Najväčšie úsilie o založenie martinského gymnázia vyvinuli Karol Kuzmány, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban a Ján Jesenský. Na krajinskom konvente evanjelickej cirkvi sa uzniesli, že požiadajú o súhlas otvoriť martinské gymnázium. Deputácia u kráľa nebola úspešná, a tak konvent evanjelickej superintendencie 5. júla 1866 v Martine žiadosť o povolenie gymnázia zopakoval. Na odpoveď nečakal a zostavil školský výbor, ktorého predsedom sa stal Karol Kuzmány. Kuzmány sa však naplnenia svojich túžob nedočkal. Nedožil sa 23. septembra 1866, keď Michal Miloslav Hodža otvoril "Gymnasium Sv. Martinske" s 30 žiakmi v dvoch triedach - v prípravnej a prvej a uviedol do úradu prvých profesorov - Martina Kramára a Jozefa Nedobrého. Budovu dala k dispozícii martinská evanjelická cirkev. Slovenské deti sa konečne aj v Martine mohli začať vzdelávať vo svojom materinskom jazyku. V tejto podobe mala škola len krátke trvanie. Jej zakladatelia sa báli, že cisársky patent bude odvolaný a gymnázium nebude môcť plniť svoju funkciu. Preto sa slovenskí národovci 11. augusta 1867 rozhodli, že založia školu na patronátnom základe. Funkciu správcu patronátu prijal novopečený Martinčan, prvý podpredseda Matice slovenskej - Viliam Pauliny-Tóth - a povinnosti s tým spojené vykonával až do zániku školy v januári 1875 veľmi svedomito s plným osobným zaujatím. Pauliny vypracoval návrh textu - Základnia listina gymnasiuma v Turčianskom svätom Martine, v ktorej uvádza ciele, usporiadanie a zásady školy. Dozvedáme sa z nej, že; "náukozdelná reč v tejto škole bude výlučne reč slovenská, k obligátnym štúdiám patrí maďarčina i nemčina." Na záverečných stranách zakladacej listiny sú zapísané mená patrónov, vďaka ktorým mohla škola fungovať. K patrónom patrili nielen Turčania, ale aj Slováci z celého Uhorska. Neskôr svoje dary posielali priaznivci zo zahraničia a podpory na gymnázium sa zbierali pri rôznych príležitostiach - svadby, pohreby, krstiny, divadelné predstavenia. Z dobročinných zbierok a darov si škola zadovážila tisícovú gymnaziálnu knižnicu a vybavila kabinety jednotlivými učebnými pomôckami. Prvým správcom gymnázia a eforom alumnea bol Martin Kramár. Súčasne s ním na škole od jej začiatkov učil Jozef Nedobrý, neskôr k nim pribudli Gustáv Dérer, Ján Dérer a Ján Kadavý. Martinské gymnázium navštevovalo za 7 a pol roka jeho existencie spolu 671 žiakov. Hoci šlo o školu evanjelickú, navštevovali ju aj žiaci rímsko-katolíckeho a izraelitského náboženstva.

Študenti boli prevažne slovenskej národnosti vo veku od 8 do 17 rokov. Študovalo tu aj veľa chudobných žiakov, ktorým sa poskytovali úľavy pri platení školného, pri alumnických poplatkoch a pri udeľovaní štipendií. Žiaci neboli len z Turca, ale aj z Oravskej, Liptovskej, Zvolenskej, Hontianskej, Gemerskej, Tekovskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej župy. Častým a ťažkým problémom gymnázia bola otázka finančného zabezpečenia jeho činnosti. Riešeniu tejto neľahkej záležitosti venoval veľa času a energie správca patronátu Viliam Pauliny -Tóth. Bol typom vynikajúceho organizátora. On vypracoval koncepciu školy, zvolával a organizoval patronátne výbory, zabezpečoval opravu budovy školy, budovanie zbierok, stravovanie žiakov, rozširovanie počtu tried, získavanie učiteľov a ich hmotné zabezpečenie. Prejavom Paulinyho podnikateľského ducha bolo aj vydanie básnickej zbierky Pavla Országha Hviezdoslava Prviesenky Jozefa Zbranského martinským gymnáziom v roku 1868. Množstvo síl a energie venoval obrane školy pred útokmi a intrigami. Aj keď vyšetrovacia komisia v novembri 1874 nenašla nič chybného v činnosti martinského gymnázia, prečo by ho bolo treba zatvoriť, stihol martinské gymnázium podobný osud ako gymnáziá v Revúcej a v Kláštore pod Znievom. 30. januára 1875 sa posledný krát zišli žiaci a profesori martinského gymnázia a so slzami v očiach a piesňou na perách "Hojže bože jak to bolí" sa 98 chlapcov v krutej zime rozišlo do všetkých kútov Slovenska. Aj napriek viacerým snahám o znovuotvorenie gymnázia, museli Martinčania 44 rokov čakať, kým sa v ich meste znovu otvorili brány slovenského gymnázia. Sotva sa začali tvoriť strediská pre výchovu slovenskej inteligencie, musela slovenská pospolitosť zažiť trpké sklamanie. Povestný zvolenský podžupan Béla Grunwald na stoličnej schôdzke v roku 1867 podal návrh a obžalobný spis proti banskobystrickému a evanjelickému gymnáziu v Revúcej ako panslávskym hniezdam. Bol to v tej dobe módny strašiak proti každému národnému podujatiu Slovákov, hoci všemožne dokazovali svoju lojalitu k štátu. Prišlo vyšetrovanie, slovenskí profesori boli oddisponovaní a miesto nich dosadili maďarských profesorov. Na gymnáziu v Revúcej vyvolali proti tamojšiemu profesorovi dr. Zochovi perzekúcie. Ani politické udalosti neveštili nič dobré. Vojenský neúspech v Taliansku zbližoval cisára s Maďarmi a potom rakúsko – maďarské vyrovnanie dalo uhorským feudálom a rodiacej sa buržoázii hegemónne postavenie v Uhorsku nad ostatnými národmi.

Tieto udalosti a prílišná horlivosť stoličných úradov v pomaďarčovaní zatriasla znovu uvedomelých Slovákov na východnom Slovensku. Ako tretie v poradí spomedzi slovenských gymnázií bolo v roku 1869 v Kláštore pod Znievom založené súkromné slovenské gymnázium. Bola to náhrada za stratené banskobystrické gymnázium. V čase existencie gymnázia sa Kláštor pod Znievom stal národno-buditeľským centrom Turca. V učebnom pláne najmodernejšom a najpriebojnejšom zo slovenských patronátnych gymnázií sa kládol dôraz na reálne (prírodovedné) predmety. Od založenia do roku 1874 tu študovalo 669 žiakov z celého Slovenska, najmä z chudobných rodín.
Riaditeľom gymnázia bol Martin Čulen. Ako profesori tu pôsobili Samuel Zachej, Gabriel Zaymus, Matej Korauš. Gymnázium vychovalo viacerých predstaviteľov slovenského národného života a pracovníkov v oblasti národnej kultúry. Študovali tu i spisovatelia Ferko Urbánek a Anton Bielek. Tri slovenské gymnáziá nemali dlhého trvania. „Maďarizačný stroj“ zvolenského župana Bélu Grunwalda a víťazstvo krajnej ľavice Kolomana Tiszu pripravili Slovákov o posledné bašty pre výchovu mládeže v slovenskom národnom duchu. Začalo sa podozrievanie, vyšetrovanie a perzekúcia proti slovenským gymnáziám. Úradne zatvorili v roku 1874 najprv revúcke, potom znievske a koncom januára 1875 aj martinské slovenské gymnázium. Tri slovenské gymnáziá podľa svojich učebných plánov vykazovali značný pokrok v uhorskom školstve, a najmä znievske gymnázium bolo prvým reálnym gymnáziom v Uhorsku. Slovenské patronátne gymnáziá zohrali v dejinách slovenského národa a školstva významnú a nezastupiteľnú úlohu.