História Kanady

Môžeme takmer s istotou tvrdiť, že prvé národy, ktoré osídlili americký kontinent, prišli zo Sibíra cez Beringovú úžinu a Aljašku počas poslednej doby ľadovej asi pred 30 000 až 10 000 rokmi a postupne v priebehu niekoľkých tisíc rokov sa rozšírili smerom na juh cez prírodne bohaté, neobývané územie až do stredu kontinentu. Predkovia dnešných Eskimákov (Inuitov) boli posledným národom, ktorý sa prisťahoval do Severnej Ameriky z Ázie asi 4000 rokov pred n. l. a okolo roku 2500 pred n. l. sa dostal aj do Grónska. Na západných arktických ostrovoch stále existuje tradičná eskimácka kultúra. Spočíva predovšetkým v tom, že rodiny žijú v malých osadách a živia sa lovom. Spôsob života sa však mení: záprahové psy nahradili motorové sane a harpúny vystriedali pušky a granáty na zabíjanie veľrýb, dnešné lode majú motorový pohon. Stany a iglá, v ktorých Eskimáci žili nahradili moderné domy a mnohí obyvatelia sa presťahovali do veľkých osád.

Prví Európania, ktorí vstúpili na kanadské územie, boli Vikingovia okolo roku 1000 n. l. Ako prvý dosiahol brehy dnešnej Kanady škandinávsky (nórsky) moreplavec Leif Eriksson (pôvodom z Grónska) a Islanďan Thorfinn Karlsefni. Vikingovia však v Kanade nezostali, možno aj kvôli nepriateľskému prijatiu od domorodého indiánskeho obyvateľstva.

V roku 1497 pristála pri brehoch Newfoundlandu (alebo Cape Bretonu) anglická expedícia vedená talianskym moreplavcom Giovannim Cabotoem (1450 – 1498). Ešte pred začiatkom kolonizácie najpokročilejší indiáni Irokézi vytvorili na juhu kmeňový zväz. V 16. storočí začali cestovatelia prenikať ďalej do vnútrozemia. Bol medzi nimi Henry Hudson z Anglicka (1550 – 1611), Jacques Cartier z Francúzska (1491 – 1557), ktorý údajne Kanadu pomenoval a jeho krajan Samuel de Champlain (1567 – 1635), ktorý sa nazýva otec Nového Francúzska. Cartier podnikol do Kanady tri výpravy (1534, 1535- 1536, 1541), z ktorých epochálneho významu bola najmä druhá v poradí, kedy oboplával Newfoundland, dostal sa do ústia rieky Sv. Vavrinca a pristál na mieste dnešného Quebecu. Ďalšie geografické poznatky zaobstaral svojou plavbou pozdĺž pacifického pobrežia Sir Francis Drake roku 1579. Samuel de Champlain založil mesto Quebec, centrum novej francúzskej kolónie, ktorá sa rozprestierala pozdĺž rieky Sv. Vavrinca až po dnešný Montreal. Francúzi vojnami s Irokézmi postupne svoje územie postupne rozširovali, takže ovládli rozsiahlu oblasť, ktorá siahala od ústia rieky Sv.

Vavrinca, k Veľkým jazerám a ďalej do povodia riek Mississippi a Saskatchewan. Živili sa výnosným obchodom s kožušinami a kolonizovali tiež prímorské provincie. Ich obchodné záujmy však stále viac narážali na odpor Angličanov, ktorí osídlili susedné oblasti tzv. Nové Anglicko a v roku 1670 založili Spoločnosť Hudsonovho zálivu (The Hudson Bay Company), ktorou vytlačili Francúzov z oblasti (oficiálne potvrdené podpisom Utrechtskej dohody v roku 1713, ktorou Angličania získali Newfoundland a podstatnú časť Nového Škótska). V priebehu 18. storočia sa stupňoval britsko – francúzsky spor o prevahu v Severnej Amerike. Napätie kulminovalo v mnohých oficiálnych i neoficiálnych potyčkách britských a francúzskych osadníkov. Britské kolónie tvorili samosprávne jednotky v rámci Ríše, a to zapríčinilo vysoký počet imigrantov, takže populácia britských kolónií lavínovito rástla a postupne prevýšila populáciu Nového Francúzska. V roku 1760 „Kanaďania“, počtom 60 000, tvorili 10% populácie britských kolónii.

Sedemročná vojna (1756 – 1763) bola vyvrcholením veľmocenského boja o Kanadu a tým aj o kontrolu obchodu s kožušinami. Spočiatku boli úspešnejší Francúzi, lepšie organizovaní a skúsenejší v boji v lesnom prostredí. Karta sa začala obracať v prospech Británie, keď sa William Pitt stal britským ministrom vojny. Obľahnuté mesto Louisbourgh bolo dobyté a obsadené boli francúzske pevnosti na území Ohia a na jazere Champlain. Rozhodujúcou udalosťou bol vstup britskej flotily a pechoty do povodia rieky Sv. Vavrinca v lete 1759 a následné dobytie Québecu generálom Jamesom Wolfom. Francúzsky veliteľ markíz de Montcalm prikázal svojim jednotkám vyjsť z mesta a stretnúť sa s Britmi v otvorenom boji. Francúzi boli porazení a obaja velitelia padli. V tom istom roku Briti dobyli aj Montréal. Ďalšie boje len potvrdili britskú prevahu. Mierová dohoda bola uzavretá v Paríži a Francúzi odstúpili Nové Škótsko (Acadia), Cape Breton, Kanadu a všetky územia na východ od rieky Mississippi. Zostali im len malé ostrovy St. Pierre a Miquelon v Atlantiku. Počas Americkej vojny za nezávislosť (1775 – 1783), kedy sa vzbúrili severoamerické kolónie proti britskej vláde, niekoľko tisíc Britov lojálnych k britskej ríši utieklo do Kanady, najmä do Nového Škótska a Quebecu. Kanadské vojenské jednotky aktívne zasiahli do priebehu vojenského konfliktu, keď v septembri 1774 britský guvernér generál Sir Guy Carleton poslal svoje vojsko na pomoc britskému veliteľovi do Bostonu, aby ho ubezpečil o lojalite Kanaďanov voči britskej korune.

Na jar 1795 kolonisti z New Yorku a Massachusetts vpadli ma kanadské územie. Na jeseň toho istého roku dve americké armády pod velením Richarda Montgomeryho a Benedikta Arnolda vnikli do Kanady s cieľom obsadiť Montréal a Québec, čo sa im nepodarilo vďaka príchodu britských posíl. V roku 1791 bola provincia Quebec rozdelená Konštitučným aktom (Quebec Act) na Dolnú Kanadu (Quebec) s prevahou francúzsky hovoriaceho obyvateľstva a Hornú Kanadu (Ontario) s prevahou anglicky hovoriaceho obyvateľstva. Frankokanaďania tak získali garanciu náboženskej slobody a možnosť zachovať si rímskokatolícke náboženstvo, zdedené politické inštitúcie a francúzsky jazyk pod suverenitou britského impéria. V roku 1818 po pokuse Američanov ovládnuť britské dŕžavy bola stanovená 49-tá rovnobežka s.š. ako americko-kanadská hranica, prebiehajúca od jazera Lake of the Woods po Skalnaté hory. V roku 1837 prerástla nespokojnosť s britskou politikou, ktorá obmedzovala samosprávu aj ekonomiku v krajine, v otvorené rebelstvo. Išlo vlastne o vnútropoloitický boj medzi konzervatívnymi a reformnými silami, reprezentovanými Williamom Lyon Mackanziem. Reformisti sa snažili o čo najväčšiu nezávislosť Kanady od Veľkej Británie. Akýmsi pôvosným impulzom sa stal zhromaždenie organizácie Synovia slobody (Sons of Freedom). 16. novembra boli predstavitelia tohto hnutia zatknutí a obžalovaní z vlastizrady. Vodcovia práve vypuknuvšieho národnooslobodzovacieho povstania (Louis-Joseph Papineau, George Brown) tajne opustili Montréal a už o deň neskôr došlo pri mestečku Longueuil k ozbrojenej zrážke medzi povstalcami a britskými vojskami. Proti dobre organizovanej britskej armáde nemal odpor kanadských dobrovoľníkov žiadnu šancu, napriek tomu však povstanie za nezávislosť bolo s konečnou platnosťou porazené v roku 1840. Povstanie ale nakoniec prinieslo politickú reformu a zjednotenie oboch Kanád (1840). V roku 1849 vznikla na ďalekom juhozápade na ostrove Vancouver nepatrná kolónia Victoria. Po objavení zlata v údolí rieky Fraser v roku 1858 vznikla rozsiahlejšia kolónia Britská Kolumbia a Victoria sa stala jej hlavným mestom.

Po postupnom vývoji bola roku 1867 podpísaná dohoda medzi Britániou a delegátmi z Kanady, Nového Škótska a New Brunswicku. Dohoda bola ratifikovaná britským parlamentom v marci 1867 po bezproblémových rokovaniach. Do platnosti vstúpila 1. júla 1867 ako Akt o Britskej Severnej Amerike ( The British Nord America Act). Takto sa zrodilo Kanadské domínium ako samostatný štát pod suverenitou britskej koruny.

V prvom období ho tvorili štyri provincie: Ontario, Québec, New Brunswick a Nové Škótsko. V roku 1869 vláda domínium odkúpila od spoločnosti Hudsonovho zálivu severozápadné územia. V roku 1870 sa k domíniu pripojila Manitoba a nasledujúci rok Britská Kolumbia. V roku 1873 sa pripojil ostrov Princa Edwarda, v roku 1898 teritórium Yukon a v roku 1905 Saskatchewan s Albertou. Newfoundland zostal formálne nezávislý na domíniu až do roku 1949. Dnes Kanada zahŕňa 10 provincií a 2 teritória.

Kanada sa v 19. storočí úspešne rozvíjala. Postupne osídľované prérie poskytovali bohaté úrody obilia, v severných lesoch stúpala ťažba dreva, rozvíjal sa drevársky a papierenský priemysel a tiež ťažba rozsiahlych nerastných zdrojov. V roku 1896 boli v údolí rieky Klondike v Yukone objavené bohaté náleziská zlata a začalo obdobie povestnej zlatej horúčky. V auguste 1896 takmer neznámy anglický lovec Jones objavil náhodne na brehu rieky Klondike kus rýdzeho zlata. Správa sa okamžite rozšírila do celého sveta a do Kanady a na Aljašku sa hrnuli tisíce ľudí z celého sveta. Životné podmienky zlatokopov boli veľmi ťažké. Časté boli epidémie osýpok a týfusu, hlad a lúpeže. Počas trvania zlatej horúčky na Klondiku (do roku 1904) bolo vyťažené zlato v hodnote vyššej ako 100 mil. dolárov. Ešte bohatšie náleziská zlata boli objavené v Porcupine. Zlatej horúčke padlo za obeť vyše 30 000 mužov.

Takýto vývoj narušoval spôsob života domorodého obyvateľstva omnoho viac než klesajúci obchod s kožušinami alebo zabíjanie bizónov. V roku 1884 došlo k obnoveniu aktivít nespokojných Métis a indiánov (pod vedením náčelníkov kmeňa Krí Veľkého Medveďa a Poundmakera) a po návrate Louisa Riela (1844-1885) z americkej emigrácie, kam sa uchýlil po neúspešnom povstaní z roku 1869, vypuklo po beznádejných politických snahách nové povstanie. Prvé boje prebehli v marci a v apríli 1885 pri jazere Duck Lake a pri Fish-Creeku. Sily však neboli vyrovnané a v rozhodujúcej bitke pri Batoche (9.-12. mája 1885) utrpeli povstalci drvivú porážku a vládnym vojskám sa Riela podarilo zajať. Po krátkom čase sa vzdali aj bojujúci indiánski náčelníci, Riela odsúdil súd v Regine na trest smrti a bol popravený 16. novembra 1885. Roku 1899 čelila Kanada otázke, či jej jednotky majú bojovať v britskej armáde v Búrskej vojne. Po búrlivých diskusiách ministerský predseda Sir Wilfried Laurier vysiela kanadských vojakov do boja v Južnej Afrike.

Išlo o prvú akciu kanadskej armády mimo kanadského územia.

Podpora Kanady stranám Dohody (Británia, Francúzsko, Rusko, Taliansko a USA) v prvej svetovej vojne prispela k tomu, že Westminsterským štatútom v roku 1931 získala väčšiu autonómiu v rámci Britského spoločenstva. Najprv v roku 1982 však bola prijatá nová kanadská ústava, ktorá nahradila Akt o Britskej Severnej Amerike. Kanada sa v roku 1945 stala zakladajúcim členom Organizácie spojených národov (United Nations Organization – OSN), roku 1949 stála pri zrode Severoatlantického paktu (North Atlantic Treaty Organization – NATO), na konci 50. rokov povolila USA inštaláciu protivzdušných radarových systémov na severe krajiny a vytvorila takto zoskupenie NORAD ( North American Air Defence Command), namierené proti ZSSR, aktívne sa zúčastnila na všetkých intervenčných misiách OSN.

V 60. a 70. rokoch viedli frankokanadský nacionalisti v Quebecu veľkú kampaň za získanie nezávislosti a v roku 1976 získala Quebecká strana (Parti Québecois) prevahu v provinčnej vláde. V roku 1980 však quebeckí voliči v referende odmietli návrh nacionalistov na odtrhnutie provincie od Kanady. V roku 1992 Kanaďania odmietli navrhované zmeny v štátnej ústave, ktoré by, okrem iného, poskytli Quebecu viac výhod.