Stredoveké nemecky písané pamiatky na Slovensku – súčasný stav a perspektívne úlohy ich výskumu

Stredoveká nemčina na Slovensku

Nemecké etnikum hralo dôležitú úlohu v histórii Slovenska. Prví kolonisti (hos-tia, lat. hostes) ktorý prišli z východných oblastí stredného Nemecka sa usadili sa na území osídlenom prevažne slovanským etnikom už v 12. stor. Osídľovanie zo Sliez-skych a Bavorských oblastí pokračovalo až do 15. stor. Prichádzali na pozvanie U-horských panovníkov zlákaní najmä priaznivými podmienkami právneho, hospodár-skeho a sociálneho charakteru. Vo svojej vlasti boli svedkami intenzívneho rozvoja miest a preto sa snažili uplatniť tieto prvky aj v novej vlasti. Zakrátko vytlačili z najdôležitejších sfér života (súdnictvo, mestská správa, obchod, remeslá) pôvodné slovenské, neskôr i usadené maďarské obyvateľstvo. V spojitosti s privilegovanými spoločenskými funkciami nemeckého živlu na-dobúdal stále väčší význam aj jeho jazyk. Najstaršia nemecká listina zo Slovenska pochádza z roku 1309 (nemecký preklad zmluvy uzavretej medzi mestom Bratislavou a P. Lantelinom). Presnejšie datovaná (14. septembra 1319) je listina vystavená Ku-nigundou pre prepošstvo v Heiligenkreuzi v dolnom Rakúsku. V Košiciach boli už roku 1307 vydané štatúty kožušníkov, ktoré sa v košickom archíve zachovali v odpisoch z 15. stor. Nemčina bola od druhej polovice 14. stor. po latinčine druhým najpoužívanejším jazykom najmä v mestách horného Uhorska. Veľká časť nemecky písaných rukopisov sa nachádza mimo územia Slovenska. To platí takmer o celom zachovanom písomníctve Spiša, ktorý vzhľadom na písomné pamiatky predstavuje vôbec najbohatší región Slovenska. Aj napriek zvýšenému úsiliu archivárov neexistuje úplný prehľad o skutočných zbierkach archívov, väčšina archívov nemá podrobný inventárny zoznam a zo starších katalógov často nemožno vyčítať jazyk rukopisu. Len veľmi medzerovite je spraco-vané nemecké písomníctvo dôležitých banských a obchodných centier stredoveku (Bratislava, Trnava, Kremnica, Banská Štiavnica, Kežmarok, Levoča, Rožňava, Stará Ľubovňa, Košice, Prešov, Gelnica), o archívnych materiáloch menších miest, ako Ľubietová, Brezno, Podolínec, Hniezdne, Stropkov, Banská Belá a o mnohých ďal-ších sa sotva vie. Historici sa zameriavajú predovšetkým na identifikáciu rukopisov z oblasti Slo-venska v zah-raničných archívoch, pričom sa zohľadňujú a kombinujú viaceré hľa-diská a súčasne vyhodnocujú informácie staršej, neslovenskej odbornej literatúry, ako i staršie katalógy knižníc.

Úspešne napredujúce výskumy vynášajú na svetlo ďalšie kódexy z nášho územia, takisto v domácich archívoch sa objavujú stále nové rukopi-sy. Dôkladnejšie sa pristupuje k spracovaniu histórie banských miest, ktoré v určitých fázach vývoja mali nesporne európsky význam a participovali na živote celého Uhor-ska. I napriek množstvu zachovaného, pramenného materiálu zostala doteraz takmer nepovšimnutá problematika mestského práva a právnej praxe, len veľmi málo sa urobilo v oblasti vydávania prameňov k dejinám miest. Staršie výskumy nemeckých písomných pamiatok na Slovensku

Za úvod do výskumu ranej novej hornej nemčiny na Slovensku možno považo-vať monografiu Herberta Weinelta Die mittel alterliche deutsche Kanzleisprache in der Slowakei (Brno, Lipsko 1938), v ktorej autor analyzuje jazyk rukopisov troch oblastí, súvislejšie prestúpených Nemcami: juhozápadného Slovenska s Bratislavou ako centrom, ktorá bezprostredne nadväzuje na súvislé jazykové územie dolného Ra-kúska, oblasť stredoslovenských banských miest, ktorých jazyk sa nazýva aj „per-gstädtterisch“ a oblasť horného a dolného Spiša s východoslovenskými banskými mestami. Okrem toho uvádza i doklady z oblastí, v ktorých nemecké nárečové ostro-va zanikli už pred 2. sv. vojnou (bývalé župy Šariš, Zemplín, Abov, Gemer, údolie horného Váhu – Liptov, Žilina).
Vo svojej druhej monografii Das stadtbuch von Zipser Neudorf und seine spra-che (Mníchov 1940) skúma autor jazyk najstaršej mestskej knihy Slovenska (Spišská Nová Ves) z rozpätia rokov 1383 – 1637. Práca obsahuje i diplomatický odpis textov, ktorých väčšina pochádza zo 14. a 15. stor. V mestskej knihe je o. i. zapísaný proto-kol 13 spišských miest z rukopisom spišského práva (Zipser Willkür) a s odpismi, resp. prekladmi kráľovských listín


Tendencie a výsledky súčasného výskumu ranej novej hornej nemčiny na Slo-vensku

Zvýšený záujem o stredoveké dokumenty v nemeckom jazyku zaznamenávame začiatkom 60-tych rokov. Boli to predovšetkým zahraničný bádatelia, ktorí sa poduja-li na výskum bohatých prameňov zo stredného Slovenska. Skupina maďarských ger-manistov spracúva v rámci výskumu ranej novej hornej nemčiny v bývalom Uhorsku písomné pamiatky stredoslovenských banských miest, uložené v zbierkach maďar-ských archívov. Práce K. Mollaya, C. J. Hutterera a S. Gardonyiho popisujú kancelár-sky a banícky jazyk stredovekých rukopisov prevažne z jazykovo - geografického hľadiska. Pod vedením K. Mollaya sa začali práce na projekte slovníka ranej novej hornej v Uhorsku, ktorý obsiahne územie bývalého Uhorského kráľovstva.

Fínsky bádateľ Ilpo Tapani Piirainen predložil viaceré štúdie o ranej novej hor-nej nemčine na strednom Slovensku a niekoľko edícií cenných textov zo slovenských archívov. Intenzívne štúdium archívnych materiálov Banskej Štiavnice, Kremnice, Banskej Bystrice, Zvolena, Krupiny umožnilo získať prehľad o skutočnom stave ne-meckých dokumentov a objaviť i rukopisy z iných oblastí, ktoré sú zaujímavé nie len z lingvistického hľadiska. Texty, ktorých edície doteraz Piirainen pripravil (mestské a banské právo), majú bezpochyby aj historický a právno-historický význam. Autor poukazuje najmä na relevantnosť raných novohornonemeckých pamiatok zo Slovenska, ktoré môžu „zodpovedať otázky o regionálnych rozdieloch a chronológii vo vý-voji novohornonemeckého jazyka“. Na podnet a pod vedením Piirainena vznikla Grothausmannova edícia a analýza mestskej knihy Krupiny, ktorej okresný archív vlastní rozsiahle zbierky nemeckých rukopisov (najstaršie zápisy mestskej knihy pochádzajú z roku 1487). Krupina má ďalekosiahly význam ako centrum slovenského práva (magdeburské právo) – odtiaľ prevzali svoje právo Dobšiná, Martin, Nemecká Lupča a Žilina. žilinská kniha, ktorej zápisky svedčia o viacjazyčnosti a vysokej vzdelanostnej úrovni stredovekých pisárov obsahuje okrem rukopisu magdeburského práva z roku 1378 niekoľko ďalších zápisov v nemčine do roku 1429. Po nasledujúcich latinských záznamoch sa už roku 1451 objavujú 1. slovenské zápisy, roku 1473 bolo do slovenčiny, resp. do staročeštiny so silnými slovenskými vplyvmi preložené magdeburské právo. Záslužnú prácu pri skúmaní vzťahov slovenčiny, resp. Slovákov k jazykom po-užívaným v 15. – 18. stor. na Slovensku vykonal Ján Daruľa. V mnohých štúdiách a v syntetizujúcej monografii Slováci v dejinách jazykových vzťahov, dokumentuje na bohatom materiály odraz kontaktov s latinčinou, češtinou, poľštinou, ukrajinčinou, maďarčinou a nemčinou v slovnej zásobe slovenčiny. Ukazuje, že dlhé obdobie slo-venskonemeckého spolužitia a dôležité postavenie nemeckého živlu zanechali v slovenčine trvalé stopy. Toľko ako z nemčiny neprebrala slovenčina zo žiadneho iného jazyka. mnohé z prevzatých slov tvoria dodnes súčasť lexiky slovenčiny, najmä však jej nárečí. Spišskonemecké nárečia boli už od začiatku 17. stor. viackrát predmetom vý-skumu. Vyčerpávajúci prehľad doteraz publikovaných prác s kritickými poznámkami k ich metódam a výsledkom prináša Juraj Valiska vo svojej monografii Nemecké ná-rečia horného Spiša. Valiska sa podujal vypracovať podľa možnosti čo najpresnejšiu dokumentáciu nemeckých nárečí východného Slovenska.

Už roku 1967 vyšla jeho dizertácie Die zipserdeutsche Mundart von Chmeľnica (Hopgarten) a jeho druhá mo-nografia Nemecké nárečie Dobšinej predstavuje doteraz najrozsiahlejší popis tohto zanikajúceho nárečia.

Rozsiahle zbierky nemeckých kódexov v našich archívoch sú neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho dedičstva, prinášajú cenné informácie o spoločenskom, hospo-dárskom, kultúrnom a politickom života stredovekého Slovenska a sú nepostrádateľ-ným prameňom pre hlbšie poznanie jeho minulosti. Ich ďalšie triedenie a systematické skúmanie je nemysliteľné bez interdisciplinárnej spolupráce.