Dianie v Československej socialistickej republike v roku 1968 je známe najmä vpádom vojsk Varšavskej zmluvy na jej územie a v súčastnost je posudzované vcelku jednoznačne. Jednalo sa o prerušenie reformného procesu, započatého samotnými členmi komunistickej strany, ktorý bol reakciou na postupujúci úpadok spoločenského a ekonomického stavu vtedajšej republiky. Zčasti to bola reakcia na vývoj v západnej Európe a nezanedbateľné boli aj vnútorné tlaky. Otázkou zostáva, ako by sa udalosti vyvýjali bez asistencie spriatelených armád, ktoré porušením suverenity zablokovali slobodný vývoj a predstavy reformistou odsúdili na neúspech naočkovaním sovietskeho diktátu. Dianie roku 1968 nie je obmedzené iba na samotný akt vpádu arrmád členských štátovi Varšavskej zmluvy ale predchádzali mu udalosti, ktoré boli v kontexte diania vo východnej Európe vcelku ojedinelé. Z hľadiska medzinárodnej situácie sú podľa mňa udalosti roku 1968 najvýznamnejším prispením ČSSR do svetového diania až do roku 1989. Chcel by som sa zamerať najmä na udalosti predchádzajúce samotnému vpádu, politickú atmosféru a samotný vzik reformistických snáh v Komunistickej strane. Priame počiatky reformných udalostí sa väčšinou spájajú so 4. zjazdom spisovateľov, ktorý požadovali návrat ku humanite, slobode a demokracii, požadovali rehabilitáciu väzňov rokov 50tych a zastavenie „riadenia“kultúry. To bolo pre vtedajšie nomenklatúrne špičky príliš veľké sústo , takže neostávalo im nič iné, ako konať. Predstaviteľom vrcholu moci v tej dobe bol A. Novotný,ktorý uplatňoval líniu „upevnenia jednoty socialistickej spoločnosti“ (teda rigidný centralizmus), „potlačenie liberalistických a revizionistických názorov“ (teda svojich kritikov), posilňovanie „úlohy robotníckych kádrov“ (teda jemu podriadených a verných funkcionárov) , snažil sa o upevňovanie svojej moci bez ohľadu na následky. Zjazd spisovateľov chcel dokonca rozohnať a vinníkov potrestať, pre predsedníctvo však bol takýto zásah neprijateľný a postih bol administratívny - spisovatelia prišli o svoje Literárne noviny. Hrubé a nediplomatické uplatňovanie Novotného línies posobilo, že od januárového zasadania ÚV KSČ začali silnieť hlasy jeho kritikov. Rovnako sposob, akým sa zachoval na Slovensku, prehĺbil nespokojnosť s týmto politikom, spájajúcim v sebe funkciu prezidenta a prvého tajomníka
Prvá vlna krízového stavu vypukla na pléne ÚV KSČ v októbri 1967. A. Dubček (vtedy 1.

tajomník KSS) tam vystúpil s požiadavkou na vypracovanie politického programu strany. Novotný sa ho snažil odstaviť pokazovaním na slovenský nacionalizmus, , Dubčeka sa však zastala väčšina jak slovenských, tak českých súdruhov, plénum požadovalo demokratizáciu pomerov v strane, tajné voľby funkionárov, dekumuláciu funkcií a moci a nakoniec aj odchod Novotného z funkcie. Rokovanie o týchto otázkach sa presunulo na deember, bolo však jasné, že radikálnym opatreniem sa už nie je možné vyhnúť. Už vtedy aparát verný Novotnému uvažoval o represívnom zásahu, bez schválenia sovietským vedením však nebolo možné odhodlať sa naň. Na januárovom pokračovaní plenárneho zasadania ÚV KSČ bol A. Novotný donútený vzdať sa funkcie prvého tajomníka a na jeho miesto bol zvolený A. Dubček. Sposob odvolania prvého tajomníka bol na socialistické pomery ojedinelý a spravil z ústredného výboru, dovtedy považovaného za akýsi schvaľovací mechanizmus prvého tajomníka orgán, ktorý sa ukázal byť schopný konať aj proti nemu. Nič to ale nemení na fakte, že v ňom stále sedela tretina Novotného stúpencov. Výsledkami januárového pléna bola rezolúcia ktroú „zlepilo pár súdruhov bez jasných pokynov“. Daľším krokom vývoja bolo slávnostné plénum vo februári 1968, kde sa vyslovila požiadavka na demokratizáciu pomerov - že zmenou politických pomerov bude možné ovplyvniť hospodársky vývoj. Týmto požiadavkom bol ovplyvnený aj neskorší Akčný program. A. Dubček pozval na zasadanie aj zástupcov Juhoslávie a krajín Varšavskej zmluvy, čím preukázal skvelé strategucké myslenie vzhľadom na upokojenie tých, ktorý zmenám nepriali a povzbudenie tým, ktorý zmeny podporovali. Brežnev mal síce výhrady voči niektorým formuláciám o vedúcej úlohe strany a o mládeži, keďže však prejav čítal skor, ako bol prednesený pasáže sa prepracovali...
Akčný program bol už vypracovaný , Dubček však nepokladal za vhodné zverejniť ho pred februárovým stretnutím. marca sa však publikovala rozsiahla stať o priebehu januárového zasadnutia, ktorá nezakrývala konfliktný priebeh rokovania. Situácia sa pomaly začínala vyhrocovať. Aktivizácia širšej verejnosti sa pripisuje prepuknutiu Šejnovej aféry 8.3. Vzhľadom nsa jeho úzke prepojenie s Novotným a na reakcie, ktoré vyvolal Šejnov útek so synom a milenkou (do Prahy priletel dokonca veliteľ vojsk Varšavskej zmluvy I. Jakubovskij) prezident A. Novotný 23.3. rezignoval. Od začiatku marca (konkrétne najmä od 7.3.

- výročia narodenia T.G.M.) sa začína selospoločenská diskusia - o význame osobnosti T.G.M., o smrti jeho syna, otvárajú sa fakty o strahovských demonštráciách z r 1967, Najvyššý súd ruší rozsudky nad gen. Píkom, Kutlvašrom, Janouškom, nad M. Horákovou a ďaľšími, žijúci politický väzni ako Pfaff, J. Beneš sú omilosťovaný...
Po aprílovom pléne podala demisiu vláda J. Lenárta a nový kabinet utvára O.Černík. Aj medzi ľuďmi, ktorí vystriedali novotného konzervativcov sa však začína tvoriť deliaca čiara medzi zastáncami tradičného smerovania a konzervativcami. Miestopredseda vlády O.Šik sa púšťa do príprav ekonomickej reformy. ÚV KSČ zverejnil Akčný program, ktorý obsahoval prvky demokratizácie spoločnosti - nezmenila sa vedúca úloha strany, jej úlohou ale mala byť služba slobednému a demokratickému rozvoju. Bol prijatý zákon o súdnych rehabilitáciách a finančnom odškodnení obetí komunistickej diktatúry. Akčný program sa stal v Moskve zdrojom zdesenia. Uvedomili si totiž možnosť vyšmyknutia sa ČSSR z Varšavskej zmluvy a nebezpečenstvo rozširovania reformných hnutí aj na iné krajiny socialistického tábora. Májové plénum opäť umožnilo predniesť Dubčekovi svoje tézy, poukazoval najmä na skresľovanie rozporov a šírenie nepravdivých správ o nebezpečenstve vojenskej intervencie. Vyhlásenie ÚV KSČ tvrdí, že rokovania s predstaviteľmi ZSSR vyústili do pozitívnych záverov a naskytla sa šanca prehľbenia pomoci. 8.mája sú však do Moskvy tajne povolaný zástupcovia piatich štátov Varšavskej zmluvy. 9.-10. mája mohla pebehnúť prvá intervencia, situácia však nebola zrejme dostatočne vyhrotená. O vyslaní vojsk rozhodlo sovietske politbyro 22. júna a najbližší termín mal byť 29. jún. Súčastne sa však rozpracovávala aj alternatíva jednania. Propagandistické akcie stupňovali úroveň diskreditácie československa.
Najväčší vnútorný rozkol predstavovalo pravdepodobne uverejnenie výzvy 2000 slov. Bola uverejnená 27. júna súčasne v Literárnych listoch (čo boli v podstate od februára obnovené Literárne noviny), Práci, Mladej fronte a iných oznamovacích prostriedkoch. Autori boli Ústredným výborom odsúdený, neboli však vyhlásený za kontrarevolucionárov. Pravdepodobne od tohoto okamihu bolo Moskve jasné, že vojenská intervencia bude nevyhnutná. Udalosti daľších mesiacov (či skor týždňov) teda nemajú na samotný akt zásahu až taký dopad. Samozrejme prebiehali snahy z jednej strany tento vpád odvrátiť a z druhej strany previesť ho čo najviac rafinovane - aby sa nepokazili medzinárodné vzťahy s ostatnými krajinami sveta a aby sovietska moc nestratila v očiach obyvaťeľstva legitimitu, ako vieme nepodarilo sa jedno ani druhé.

Neskoršie pozývacie dopisy boli iba iba snahou časti konzervatívneho krídla o vylepšenie svojej reputácie a zabezpečenia si mocenských pozící v daľšom usporiadaní. Na to, že vojenský zásah už bol vpodstate schválený, to nič nemenilo. Literatura:.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

August 1968