októbra 1936 v Národnom divadle v Bratislave.
I keď toto podujatie vyvolalo pomerne priaznivý ohlas, skladateľ na svätoplukovskú tému čoskoro zabudol. Komponoval Baladickú suitu, Žalm zeme podkarpatskej, Krútňavu a Metamorfózy. Keď dokončil Metamorfózy a vracal sa k mnohým, len načrtnutým dielam mladosti, vyvstal mu v mysli práve Svätopluk. Začal študovať všetky dostupné historické pramene počnúc Niederleho Slovanskými starožitnosťami a končiac najnovšími prameňmi. Prečítal si literárne stvárnenia svätoplukovskej tematiky v dielach Jána Hollého, Pavla Országha-Hviezdoslava, Ladislava Nádaši-Jégého. Keď raz Ladislavovi Novomeskému spomenul, že pracuje na opere Svätopluk a má problémy so stvárnením libreta, ten radostne zvolal: - Ale v tom vám môžem pomôcť! V Akadémii máme korektúry najnovšej práce Dr. Jána Dekana Začiatky slovenských dejín a ríša Veľkomoravská. Dám vám vyhotoviť obťah, prečítajte si ho, možno si z neho niečo vyberiete.
Dekanova práca veľmi pomohla pri výstavbe libreta i pri vykreslení charakteru kráľa Svätopluka. Na tvorbe libreta sa podieľali Ivan Stodola, ale najmä neúnavná a oddaná Suchoňova spolupracovníčka Jela Krčméry-Vrteľová, ktorá si na spoluprácu spomína takto: ".. pán profesor ma prizval k spolupráci na Svätoplukovi na radu PhDr. Juraja Haluzického, skladateľa Gejzu Dusíka a snáď i môjho divadelného šéfa Šimona Jurovského. Dva roky predtým som totiž znovu nastúpila do SND a hoci som mala za sebou niekoľko operných i piesňových prekladov, ba i dve libretá, k majstrovi Suchoňovi som pociťovala nesmiernu úctu a rešpekt, čo mi zväzovalo ruky a občas mi bránilo vo voľnejšom prejave.
Pán profesor odhalil podrobnejšie svoj hudobný plán, rozvrh dejstiev, akýsi predbežný scenár, podľa ktorého bolo treba postupovať. Vtedy prišiel za nami aj dramatik Ivan Stodola. Tešil sa, že Svätolpuka, i keď podstatne zmeneného, uvidí aj v opernom prevedení a dal nám svoje požehnanie. Po celý čas práce na opere nám do ničoho nezasahoval, naopak, v častých listoch nás vždy povzbudzoval a tešil sa z napredujúcej práce.
Dobre sa mi tvorili najmä ariózne miesta, predovšetkým tie baladické, ktoré mi vošli do krvi hádam už v detstve. Ťažšie bolo nájsť formu pre vypäté dramatické rozpory, kde slová museli byť kusé, tvrdé a predsa tvárne, aby zodpovedali požiadavkám hudby. Najzložitejšie bolo dejstvo pohanské, tvorené celkom nanovo, miesto stretu všetkých


vtedajších kultúr. Mal sa v ňom uplatniť zbor i balet a mal tvoriť pravý kontrast k patriarchálnym a chorálovým spevom ostatných dejstiev...
Pamätným pre mňa ostane deň premiéry.