Slovenskí hudobní kritici a vedci publikovali predovšetkým v časopise Hudební rozhledy, vychádzajúcom v Prahe.
Celkove možno povedať, že veľké dielo, ako je Krútňava, našlo slovenskú hudobnú kritiku nepripravenú, alebo pripravenú len nedostatočne. Pravdaže, aj tu platí: česť výnimkám. V kritikách publikovaných bezprostredne po premiére nájdeme viacero zaujímavých prístupov. Jeden z najkonzervatívnejších predstavuje kritický materiál Premiéra Suchoňovej opery Krútňava, uverejnený v denníku Práca (17. 12. 1949) pod značkou Kv. Jeho autorom je hudobný historik a kritik Ján Fišer (pôvodne Ján Fischer). Publikoval pod pseudonymom J. F. Kvetoň a v čase premiéry pôsobil ako referent hudobného oddelenia na ústrednom školskom úrade v Bratislave. V úvode kritiky síce hovorí: "...už teraz možno jednoznačne konštatovať, že toto dielo má trvalé hodnoty, pre ktoré si zasluhuje, aj si vydobyje náležitú pozornosť našej verejnosti...," voči skladbe ako takej má však výhrady vychádzajúce z romantizujúceho a postromantizujúceho postoja k hudobnej tvorbe. Zdôrazňuje, že Suchoň nechápe svoju operu ako hudobnú drámu takrečeno na wagnerovský spôsob, ale predovšetkým ako cyklickú hudobnú kompozíciu. Hudobná architektúra je podľa Fišera v opere jednotiacim elementom. Pripomína, že novoromantici a Richard Strauss, ako aj skladatelia jeho okruhu komponovali operné diela tak, "aby obstáli z hľadiska hudobnej architektúry absolútnej hudby." Kritik ďalej pripomína, že opera je dielo vyslovene programového charakteru a kladie si otázku, či možno výsledky absolútnych foriem prenášať do programovej hudby, "ktorá práve svojím aktualizovaním nielenže rozkladala a odhaľovala hudobný formalizmus, ale dávala impulz zaoberať sa novšími formotvornými znakmi, ktoré nevyužil do dôsledku ani Richard Strauss." Prirodzene, ide tu o nepochopenie vzťahu medzi absolútnou a programovou hudbou, ktorý bol aktuálny sedemdesiat a viac rokov pred premiérou Krútňavy, ale v polovici 20. storočia pôsobil anachronicky a neodborne. Averzia voči Richardovi Straussovi mohla mať v povojnovom období aj politické pozadie, pretože dielo tohto skladateľa glorifikovala kultúrna politika Hitlerovej Tretej ríše, avšak ešte v období mieru sa objavovali kritické poznámky na adresu Richarda Straussa. Ani Suchoňov pražský učiteľ Vítězslav Novák nemal k nemeckému novoromantikovi umelecky najsrdečnejší vzťah.
Fišer (Kv.) si ďalej kladie otázku, či Suchoň vedel stmeliť svoju hudobnú reč so slovenskou melodikou. Dochádza k záveru, že Suchoň dospel vo svojom vývine od tonality slovenskej melodiky až "po oblasť svojsky skonštruovanej tonálnej melodiky, ale i harmónie," ako pravdepodobne Fišer nazýva modálne harmonicko-melodické myslenie.