Bokesová zastáva názor, že "vlastná hra je dramaticky natoľko únosná a pôsobivá, že nepotrebovala dokresľujúci rámec."
To, čo by sme z dnešného hľadiska mohli nazvať prvkom epického divadla smerujúceho k nadhľadu a odstupu od deja opery, chápe kritička ako zbytočný element, ako výraz "chaotických názorov na život a zmysel života ako aj umeleckej tvorby." Volá dokonca po verejnej diskusii, ktorá by vyriešila problém, či operu inscenovať s epickými postavami Básnika a Dvojníka: "Bolo by vhodné pouvažovať a vo forme verejnej diskusie pohovoriť si o tom, či by vylúčenie tohto zásahu básnika dielu neprospelo, lebo by ho urobilo výraznou a zrozumiteľnou hrou..." Forma verejného súdu, zásah kolektívneho umeleckého vedomia je typickou črtou doktrinárskeho prístupu k umeniu. Ak slovo hudobnej kritiky, ktorá by mala byť dostatočne silnou, opodstatnenou a rešpektovanou inštanciou a prirodzené vnútorné umelecké smerovanie autora nevyústia k presvedčeniu, že v diele treba urobiť úpravy, retuše či zmeny, na čo slúži verejná diskusia? Na nič iné, než na ideologické a politické šikanovanie a znechucovanie umelcov. Verejná diskusia, ktorá by mala iniciovať zmeny vnútornej štruktúry umeleckého diela, nie je ničím iným, než formou cenzúry, tentoraz obohatenej o kolektívne uznesenie - najlepšie straníckeho grémia.
Bokesová vo svojej recenzii prináša pomerne zoširoka prerozprávaný dej opery a okrem výhrad uvádza aj množstvo kladných výrokov, oceňujúcich umelecké hodnoty diela. Vyvstáva však otázka, do akej miery ich možno brať vážne, keďže recenzentka vyslovila výhrady voči dielu (na rozdiel od Fišera) ideologickým a politickým jazykom, teda záporné stránky jej recenzie museli mať v dobovej atmosfére, pre ktorú bolo príznačné presadzovanie socialisticko-realistických doktrín, oveľa väčší spoločenský dopad. Väčšina dobových recenzií vidí v Krútňave jedno z najvýznamnejších diel slovenskej opernej tvorby a predpovedá dielu úspešnú budúcnosť. Kritici často spomínajú Bellovho Kováča Wielanda ako nepriameho predchodcu Krútňavy. Našli sa však aj výhrady voči libretu a námetu opery. Napríklad v časopise Divadlo recenzent (skrytý pod šifrou n.k.) píše: "Nuž, ozaj nevedno, prečo nachádzať baladičnosť v obyčajnom dedinskom detektívnom príbehu, ktorý nemá v skutočnosti nič spoločné s ľudovou baladou." A na inom mieste v tej istej recenzii pokračuje: "No nie šťastná voľba námetu - pokiaľ ide o samotný príbeh, nie o jeho časové umiestnenie, alebo prostredie - nás poučuje, že v budúcnosti musí hľadať náš skladateľ libretá na pravom mieste. Námet musí čerpať zo skutočného života, neskresleného. Preto je predovšetkým žiadúca spolupráca našich hudobníkov so spisovateľmi a básnikmi, ktorá by v dôslednom prevedení znamenala iste vyvarovanie sa podobných chýb."
Jednu z najfundovanejších a analyticky koncipovaných recenzií priniesol denník Pravda (15. 12. 1949) z pera Ota Ferenczyho. Recenzia svetovej premiéry má rozsah skoro celej novinovej strany, čo je z dnešného hľadiska takmer nepredstaviteľné. Pod titulkom Suchoňova opera Krútňava sa hudobný estetik, kritik a skladateľ zamýšľa nad Suchoňovým dielom aj nad úrovňou inscenácie. V úvode, podobne ako iní recenzenti, kladie Krútňavu do blízkosti Bellovho Kováča Wielanda.