Sociálny realizmus mal svoje opodstatnenie v dvadsiatych - tridsiatych rokoch, teda v polovici prvej polovice storočia, nie v roku 1949, keď nastúpili nové kultúrne doktríny, smerujúce k chápaniu umenia ako spolubojovníka za ideu beztriednej komunistickej spoločnosti.
Z ďalších recenzií, ktoré sa povzniesli nad číru informáciu a nad glosovanie, treba spomenúť článok Suchoňova Krútňava nadchla Bratislavu, ktorý vyšiel v Obrane ľudu (14. 12. 1949) pod šifrou -eva-. Autor chápe operu predovšetkým z hľadiska napojenosti Suchoňových tvorivých východísk na domáce inšpiračné zdroje, na "ľudovú pieseň, jej bohatstvo, krásu, ľúbozvučnosť." Hovorí sa tu o "zemitej slovenskosti" a "našskej originalite." Autor dúfa, že Krútňava, ako národné dielo, bude slovenskú kultúru reprezentovať aj za hranicami. Postavy opery vynikajú "skvelou typickosťou a ľudskou preteplenosťou." Takisto ich spevácky part "je dokonale prispôsobený dramatickej situácii, pripomína miestami Janáčkove diela deklamačnosťou a hudobne lyricky podfarbeným tónom."
Recenzie pochopiteľne hodnotia aj úroveň inscenačnej práce a hudobného naštudovania. V podstate sa jednotliví operní recenzenti zhodujú v názore, že inscenátori naštudovali Krútňavu čo najzodpovednejšie. Opera Slovenského národného divadla venovala tomuto hudobnodramatickému opusu svoje najlepšie sily. Výkony spevákov Margity Česányiovej (Katrena), Štefana Hozu (Ondrej) a Františka Zvaríka (Štelina) boli prijaté kladne. Kritika takmer zhodne konštatovala, že i keď Česányiová spievala Katrenu
v ťažkej indispozícii, podala plastický a plnokrvný obraz hlavnej hrdinky. O Zvaríkovom Štelinovi hovoria jednotlivé kritiky ako o zodpovedne a sugestívne vytvorenej postave. V prípade Hozu jemný náznak upozorní, že suchoňovská interpretácia nie je pravdepodobne doménou jeho prejavu. O prístupe režiséra Karla Jerneka a jeho inscenačného tímu nájdeme najlepšie referencie. To isté platí o dirigentovi Ladislavovi Holoubkovi. Z kritiky Jána Fišera (Kv.) sa dozvedáme, že prvé dve reprízy Krútňavy sa pre ochorenie hlavných predstaviteľov nekonali. Celkove však úroveň jednotlivých kritických výpovedí potvrdzuje východiskovú hypotézu, že slovenská operná kritika nebola na veľké dielo pripravená - a to jednak mravne (pretože v kritikách je aj veľká mravouka) ako aj odborne. Navyše, čoraz silnejšie sa presadzujúca politizácia kultúrneho života poznamenala súdy jednotlivých recenzentov - raz silnejšie, inokedy slabšie.
V roku 1950, o pol roka po svetovej premiére v bratislavskej Opere Slovenského národného divadla sa s Krútňavou zoznámilo aj pražské obecenstvo. Na Pražskej jari, najvýznamnejšom hudobnom festivale vtedajšieho Československa, hosťovala bratislavská opera s dielom, ktoré svojou blízkosťou k Janáčkovi mohlo dobre a účinne reprezentovať hodnoty obnoveného česko-slovenského vzťahu.