Ku Krútňave by sa z Janáčkovho
operného odkazu dala priradiť predovšetkým Její pastorkyňa a Káťa Kabanová. Viac, než poetika, spája Suchoňa s Janáčkom "umelecká ľudovosť," čím Sychra evidentne mieni podobný prístup k osudu hrdinov v Suchoňovej a Janáčkovej koncepcii: "Ze zájmu o člověka, z lásky k němu, z víry v člověka, z hluboce prožitých lidských vztahů, a ne z povrchních dramatických efektů roste dějové napětí a také působivost, krása a dramatičnost Suchoňovy hudby." Tieto ústretové slová a estetické kvality opery však vzápätí relativizuje: "Také polozpěvná a polorecitační místa v řadě obrazů by mohla být ještě vroucnější a melodičtější. Prospělo by to jen realistickému slohu díla. Suchoň je velký melodik a právě melodiemi dosahuje největšího účinu. Proto užíváním naturalistických prostředků a formalistických efektů zbytečně ochuzuje své dílo, jehož velikost je zřejmá..." Pripomeňme, že v čase pražského hosťovania Opery Slovenského národného divadla pracoval Sychra na štúdii Stranická hudební kritika spolutvůrce nové hudby (bola publikovaná v roku 1951). Formuloval v nej zásady boja proti reakcii na poli hudobnej kultúry v súlade s heslom: "Skladatelé jdou s lidem," ktoré priniesol aj iný reprezentant stalinskej estetiky Miroslav Barvík. Sychrove myšlienkové postupy uplatnené v štúdii demaskujú metódy socialistických umeleckých a kultúrnych doktrín. Charakteristický je záver Sychrovej kritiky na pražské predstavenie Krútňavy. Oceňuje Suchoňa ako skladateľa vychádzajúceho z poznania života svojho ľudu, krás rodnej krajiny a jej ľudovej tvorivej tradície. Krútňava však nie je tým veľkým a významným dielom určeným vtedajšiemu človeku, pretože Suchoň "je přímo předurčen k tomu, aby vytvořil velký a radostný obraz dnešního života slovenského lidu." Teda nie súčasné dielo, ale akési abstraktné dielo budúcnosti prinesie splnenie nových socialisticko-realistických kritérií. Toto žitie pre budúcnosť, stelesnené víziou komunistickej beztriednej spoločnosti, je charakteristické aj pre hudobnú a umeleckú kritiku. Súčasné dielo nemôže byť esteticky plnohodnotne prijateľné a akceptovateľné, pretože vznikalo v čase, keď socializmus nebol realitou, autor preto nemohol do diela včleniť poznanie života a empírie "nového človeka." Odvolávanie sa na bezkonfliktnú a šťastnú budúcnosť, na nového človeka, na budúce víťazstvá, a teda aj na budúce umelecké diela bolo formou stalinistického šikanovania, pretrvávajúceho od konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov až do obdobia falošnej "perestrojky" a "glasnosti", ktorá nebola ničím iným, než spravodajskou hrou.