Mnohé z osôb, ktoré koncipovali zásady socialistického glajchšaltovania kultúry, pôsobia v oblasti kultúry aj dnes. Šikanovanie sa pre ne stalo otázkou metodického perfekcionizmu, manipulovanie otázkou životnej nevyhnutnosti a falšovanie kultúrnych dejín vlastného národa každodenným chlebom. Diela Eugena Suchoňa sa už pred takmer päťdesiatimi rokmi stali jednými z ich prvých terčov. Je pochopiteľné, že vtedajší kritici nemohli otvorene písať o niektorých motívoch Suchoňovej koncepcie diela. Hlavne motív odpustenia bol len ťažko zlučiteľný s doktrínami o triednej nenávisti a priveľmi nahrával idealistickému životnému svetonázoru. Aj intelektualizácia príbehu z dedinského prostredia pomocou postáv Básnika a Dvojníka pôsobila z hľadiska vtedajších umeleckých doktrín ako dekadentný sebareflexívny prvok. Takisto existenciálny (a bolo by zaujímavé analyzovať aj existencialistický) prvok, aspoň latentne v dráme prítomný, nebol zlučiteľný s novými predstavami o funkcii operného umenia. Krútňavu v prvom období po premiére "zachránilo" predovšetkým to, že slovenská opera nemala v tom čase adekvátne množstvo diel, ktoré by sa bez vážnejších umeleckých problémov a rizík mohli uviesť na javisku. V opačnom prípade by pravdepodobne podľahla tlaku ideologizácie a "straníckej hudobnej kritiky," ktorá by ju dotvorila na nepoznanie. Kritické reakcie na svetovú premiéru najslávnejšej slovenskej opery dokresľujú dobovú umeleckú a spoločenskú atmosféru a
odhaľujú, ako sa teória socialistického usmerňovania kultúry a umenia menila na prax. Premiéra opery Svätopluk sa konala o jedenásť rokov po premiére Krútňavy v značne odlišných spoločenských a kultúrnych podmienkach. Kritiky a recenzie diela poskytujú nemenej hodnotný hudobnohistorický a divadelnohistorický materiál. Svedčia o vývine slovenského, a v niektorých prípadoch aj českého, hudobnokritického myslenia. Ak sa medzi bezprostrednými reakciami na Krútňavu našli aj hlasy polemické, v prípade Svätopluka ich nájdeme menej. Spoločenské prijatie Suchoňovej tvorby ako aj nesporné a nespochybniteľné úspechy tvorcu v zahraničí boli dôkazom toho, že za jedenásť rokov sa Suchoň začlenil medzi klasické zjavy slovenskej hudby 20. storočia. V prípade Krútňavy sme konštatovali, že v období premiéry nebola slovenská hudobná kritika pripravená dielo esteticky či metodologicky prijať, interpretovať jeho umelecké a estetické hodnoty, viesť publikum k pochopeniu a osvojeniu si týchto hodnôt.