O tom, že jej kritické vyjadrenie sleduje nielen čisto umelecký, ale aj aktuálny politický kontext, svedčia tieto slová: "...ďalší významný a podstatný krok vo vývine nielen slovenskej opery, ale i v reláciách hudobného umenia oboch našich bratských národov..."
Ak by sa zdalo, že Svätopluk mal v roku 1960 ľahšiu cestu k svojim vnímateľom a že v tomto procese zohrala hudobná a operná kritika pozitívnu rolu, je to len čiastočná pravda. Proti Svätoplukovi sa našli aj výpady, ktoré podobne ako v prípade Krútňavy patrili skôr do arzenálu bojových prostriedkov kritiky 19. storočia. S jedným z nich prišiel jazykovedec a slavista Ján Stanislav. V článku Čo je nehistorické vo Svätoplukovi (21. 4. 1960) vyčíta Suchoňovi a jeho spoluautorom libreta Ivanovi Stodolovi a Jele Krčméry-Vrteľovej nehistorickosť a prehrešky v jazykovej stránke diela. Ide o prípady, ktoré z divadelného i hudobného hľadiska hrajú zanedbateľnú úlohu. Stanislav odporúčal, aby mená postáv v opere vychádzali zo staroslovanských mien uvedených v Cividalskom kódexe. Suchoňovi a jeho spolupracovníkom vyčíta použitie bohemizmov reprezentovaných napríklad menom Záboj, ako aj nesprávnej podoby mena Predslav (správne má byť podľa Stanislava Predeslav). Zveličuje i nedostatky reči libreta - napríklad slová "syn Svätopluka" pokladá za nevhodné a navrhuje nahradiť ich slovným spojením "syn Svätoplukov," slovo "ďad" považuje za polonizmus, výraz "Čo je to tu" za "nízky štýl." Z hľadiska etnografického, lingvistického a historického má pravdepodobne Stanislavov názor svoje opodstatnenie. Treba si však položiť otázku, či iné opery, vrátane najlepších operných diel, majú kvalitné libretá. Čo by Stanislav povedal na libretá Smetanovej Libuše či Dalibora alebo Gounodovho Fausta? Ako by hodnotil historickú a etnografickú "vernosť" celého radu ďalších opier z 19. a 20. storočia? Keď však vidíme, že jazykovedec svoje kritické výhrady voči Svätoplukovi aj politizuje, natíska sa otázka, či sa za snahou o jazykovú čistotu neskrýva len obyčajný purizmus, resp. či polemika nemá mimoumeleckú motiváciu: "Chceme s plnou vážnosťou obstáť pred českými odborníkmi aj v otázkach javiskovej slovenčiny v opere, aby sme ukázali svoj kultúrny rast v socializme na rozdiel od úpadkového meštiackeho spôsobu ponímania tejto otázky." Stanislavova ideologizácia problému, ktorý je z hľadiska umeleckej kvality diela nepodstatný, bola zbytočná a Svätoplukovi a jeho tvorcom nepomohla. Poukazovanie na "úpadkovosť a meštiackosť" diela neznamenalo v tej dobe iba bežnú kritickú výhradu, ale v duchu komunistického šikanovania bolo takmer povelom na politické riešenie prípadu a odsúdenie tvorcov ako nepriateľov pokroku a socializmu! Korektnú reflexiu diela prináša recenzia Jany Márie Terrayovej Premiéra Svätopluka na scéne opery SND, uverejnená v časopise Slovenská hudba (1960, č. 4).