Terrayová, ktorá sa neskôr kritickej práci nevenovala a zamerala sa na historickú reflexiu hudby 18. a 19. storočia a na špeciálne otázky hudobnej historiografie, formulovala esenciu svojich názorov na Suchoňovu druhú operu takto: "Základná koncepcia hudobného aj inscenačného stvárnenia opery Svätopluk vychádza z úsilia čo najviac zvýrazniť jeho monumentálnu stavbu ako veľkej historickej opery. Dielo tým dostalo slávnostný a príležitostný charakter. Takáto koncepcia, rozumie sa, skrývala však nebezpečenstvo, že veľké historické konflikty (vonkajšia dramatickosť) prekryjú tragické ľudské konflikty (vnútorná dramatickosť)."
Ani Zdenko Nováček, kritik a muzikológ, ktorý si vo svojich názoroch na súčasnú tvorbu neraz zamieňal odbornú a politickú stránku veci, nemal voči Svätoplukovi výhrady. V článku Suchoňov Svätopluk - národná hudobná epopeja, uverejnenom v denníku Pravda (15. 3. 1960), zhodnotil dielo z hľadiska umeleckého, ako i z hľadiska historického a národného. Podstatu svojho stanoviska zverejnil takto: ".. ťažko povedať, čím všetkým pôsobí opera na poslucháča, či monumentálnosťou formy, vynaliezavosťou fantázie, množstvom najrozmanitejších ideových vzťahov a umeleckých riešení, dojmom jednoty, jazykove cenným libretom, hudobno-motivickou koncentrovanosťou, či prísnou logikou.. Toto všetko sa tu spája a prispieva k účinku a sile diela..."
Premiéru Svätopluka navštívili aj niektorí pražskí kritici a v českej tlači potom publikovali svoje kritické postrehy a analýzy. Ivan Vojtěch v článku Historické drama jako opera, ktorý priniesli Literární noviny (19. 3. 1960), hovorí o Svätoplukovi ako o opere s mimoriadne premyslenou a dôsledne vypracovanou hudobnou dramaturgiou. Hudobnodramaturgický prínos označuje za najsilnejšiu stránku Suchoňovej historickej opernej fresky. Okrem toho však hovorí aj o "zbytečné ilustrativnosti některých výstupů." V kritickom hodnotení nachádza priestor na úzke spojenie vtedy aktuálnej ideológie a umeleckej tvorby: "pasivní pojetí lidových mas jako živlu po výtce rezonujícího a procházejícího někdy zvraty až nelogicky náhlými." Túto výhradu však bližšie nekonkretizuje. Z ideového, a predovšetkým z ideologického hľadiska hodnotí Vojtěch aj celkové vyznenie Suchoňovej hudobnej drámy: "vyznívá jako palácové drama s jistými náznaky dramatu společenského." Ak spojíme prvý a druhý citovaný Vojtěchov výrok, objaví sa rámec jeho uvažovania. V Svätoplukovi mu chýba zobrazenie aktívneho, revolučného významu ľudových más.