Tanečné časti (svadobné veselie v treťom a púťové veselie v šiestom obraze) sú strhujúce svojím motorizmom.
Formove opera plynie v ucelenom prúde - ariózne a recitatívne úseky sa striedajú podľa potrieb textovej predlohy.
Hudobníka a dramatika na Krútňave upúta najmä originálne vyriešenie odvekého dualizmu hudby a drámy v opernej forme - ako vieme z histórie hudby, len vo výnimočných prípadoch sa podarilo obe tieto zložky zladiť do ideálneho vyváženého celku. Krútňava patrí medzi tieto výnimky. Suchoň realizoval myšlienku traktovania hudobnej drámy na spôsob formových schém tzv. absolútnej hudby. Zrejme inšpirovaný dielami Richarda Straussa, Ferruccia Busoniho a Albana Berga sa rozhodol dať celej opere sonátový pôdorys, pravdaže, v širšom zmysle, bez prokrustovského prispôsobovania drámy hudbe. Prvé tri obrazy opery tvoria expozíciu myšlienkového materiálu. Jeho rozvedenie prináša štvrtý

obraz - svojím dramatizmom a rozmernosťou je ozajstným srdcom diela. Piaty obraz tvorí úvod k šiestemu, oba vytvárajú reprízu. Krútňava však napriek symfonickému charakteru svojej organizácie nie je symfonickou operou. Suchoň dôkladne rešpektuje primárne postavenie ľudského hlasu a podriaďuje mu i hustotu orchestrálnej sadzby. Orchester sa naplno rozozvučí len tam, kde samotné slovo už na vyjadrenie nestačí a, samozrejme, v predohrách, intermezzách a v záveroch.
Vokálny melos v Krútňave súvisí aj so slovenskou deklamáciou. Suchoň sa snažil zachytiť neopakovateľný prejav rečovej intonácie, ktorý vyviera z momentálnej dramatickej situácie - v tom nadviazal na Janáčkove "nápěvky mluvy." "Suchoňov pozorovací talent je v tomto zmysle naozaj obdivuhodný, no ešte obdivuhodnejšia je schopnosť transformovať rečový prejav do hudobne pozoruhodnej melódie. Suchoňove transkripcie nie sú totiž len mechanickým prepisom, ale melicky, a hlavne rytmicky sú oveľa bohatšie. Suchoň vie hudobne reagovať na najmenšie záchvevy rečovej intonácie či ich náznaky.. Veľkosť Suchoňovej Krútňavy je predovšetkým v jedinečnej melodickej invencii vokálnej zložky, ktorá nad všetkým vládne. V nej je syntéza, na ktorú naše analýzy nestačia. Akokoľvek nás Krútňava udivuje premyslenosťou svojej stavebnej stránky, najistejšou zárukou jej rozšírenia a trvalých úspechov je napokon veľkosť umeleckej invencie a umeleckého videnia reality." (Kresánek, J.: Národný umelec Eugen Suchoň. Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1961, s. 93).
Krútňava sa vyznačuje mimoriadnou vitalitou, prudkým spádom a umením veľkých kontrastov. Povznáša obecenstvo po mnohých stránkach: umeleckej, estetickej, národnej, sociálnej i etickej. Preto bude vždy aktuálna aj nadčasová.
Napokon si dovoľujem citovať slová parížskeho režiséra poľského pôvodu Bronislava Horowicza z bulletinu poznaňskej opery, ktorý bol tvorcom tamojšej inscenácie: "Krútňava patrí podľa mojej mienky medzi najväčšie opery povojnovej éry. Zasluhuje si označenie prvotriedna.