Dramatická vypracovanosť libreta, krása hudobného jazyka, jednota konštrukcie v celostnom usporiadaní melodiky, harmónie a inštrumentácie, to sú prejavy, ktoré upútajú na prvý raz." (Horowicz, B.: Od inscenizatora. Bulletin Štátnej opery S. Moniuszka v Poznani k premiére opery E. Suchoňa Krútňava 12. 9. 1959, s. 13).
V rokoch 1952-1959 pracoval Suchoň na svojej druhej opere Svätopluk. Uskutočnil tak svoj zámer z druhej polovice tridsiatych rokov, ktorý najprv vyústil do skomponovania Predohry Kráľ Svätopluk a scénickej hudby k tejto hre. Libreto Svätopluka vychádza zo Stodolovej hry Kráľ Svätopluk a z inšpirácie z ďalších historických a literárnych diel (Niederle: Slovanské starožitnosti, Nádaši-Jégé: Svätopluk) - ide o výsledok spolupráce skladateľa s Ivanom Stodolom a Jelou Krčméry-Vrteľovou (skladateľ bol v Svätoplukovi hlavným scenáristom a dramaturgom, podobne ako v Krútňave). Je to názorný príklad využitia vedeckých poznatkov (menovite od akademika Jána Dekana) v umeleckej transformácii. Všetky postavy opery sú historické alebo aspoň historicky predpokladateľné. "...skladateľ a jeho spolupracovníci kládli pri práci nad libretom zvláštny dôraz na lexiku, snažili sa o typizáciu jazyka. Zdôrazňovaním archaických, štrukturálne všeslovanských slov a výrazov sa usilovali vytvoriť pravdivý a zovšeobecnený literárny materiál, umožňujúci - popri najsúčasnejšej hudobnej koncepcii vykresliť obraz epochy, vzkriesiť jej atmosféru..." (Poľakovova, Ľ.: op. cit., s. 158). In: Hudobnovedné štúdie VI, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1963, s. 7).
Pokiaľ ide o hudobnú zložku opery, treba opätovne pripomenúť, že pre Suchoňa je príznačná obrovská koncentrovanosť na najadekvátnejší kompozičný prejav. Táto vlastnosť vedie k tomu, že rovnaké, resp. príbuzné dejové situácie, náladové a citové stavy zhudobňuje podobným spôsobom. V tejto súvislosti treba zdôrazniť - v súlade s Jozefom Kresánkom - že Suchoňove myšlienky sú vždy súčasťou vyšších formácií, podmienených dynamickou formou. Hudobnú faktúru často vytvára z krátkych motivických jadier, preň typických akordov a charakteristických stupníc, veľkú úlohu majú aj ostináta, ktoré na mnohých miestach tvoria základnú líniu hudby (porov. Kresánek, J.: op. cit., s. 128-129).
Príznačnou črtou Suchoňovho dramatického talentu je výstižná hudobná charakteristika jednotlivých postáv jeho druhej opery. Osoby psychicky nemenné - neschopné vývoja - zobrazuje hudba, ktorá sa takisto temer nemení, osobnosti prejavujúce sa dynamicky majú niekoľko hudobných podôb. Suchoň študoval najstaršie európske hudobné prejavy, aby ich transformované použil na verné vykreslenie dobovej atmosféry.