Suchoň v Svätoplukovi neveľmi využíva témy a tematickú prácu - hudobné myšlienky rozvíja väčšinou v zborových úsekoch, kde dramatické momenty ustupujú koncertantnosti. Primárne buduje na charakteristických akordických zostavách - neraz celé úseky podkladá jedným akordom alebo striedaním niekoľkých harmónií. Tým sa jeho hudobná reč blíži k
súčasnému hudobnému trendu, ktorý preferuje sónickosť. Zvukovým ideálom opery sú akordy z dvoch tritonov vzdialených o malú sekundu - je to jadro celého hudobného diania Svätopluka. Vrcholné majstrovstvo a neobyčajný hudobnodramatický inštinkt sa v Suchoňovej druhej opere prejavuje v hudobnej architektonike - vo výstavbe dynamickej formy. Využíva všetky overené prostriedky výstavby dramatickej formy: princíp kontrastu, gradácie, vyvrcholenia, zlomu. No najzaujímavejšie je, že všetky dejstvá majú veľmi podobný pôdorys, v originálnom znení pre dve dejstvá dokonca zhodný (!): temer statický úvod do nálady, potom komplikácie, zauzľovanie spojené s hudobnou gradáciou a príchodom nových osôb na javisko. Postupne sa pridáva zbor, ktorý v kulminačných bodoch drámy priamo vstupuje do diania. Po katastrofe nasleduje zlom: scéna sa vyprázdňuje a začína sa nový lyrický úsek. Záver tvorí sólistický epilóg. Tretie dejstvo, zložené z dvoch obrazov, predstavuje dva podobné oblúky: prvý z nich vrcholí pokusom o otcovraždu, kým druhý je koncentrátom prvého, resp. druhého dejstva.
Svätopluk je pokračovaním pre Suchoňa typickej tradície prispôsobovania hudobnej drámy formám tzv. absolútnej hudby - pravdaže, v značne uvoľnenom a rozšírenom ponímaní. Možno ho pripodobniť k obrovskej dvojitej fúge, lebo odlišný myšlienkový materiál prvých dvoch dejstiev sa v záverečných obrazoch opakuje, strieda a kombinuje. Hlavné styčné body a rozdiely medzi Krútňavou a Svätoplukom možno stručne zhrnúť takto: v oboch operách autor rešpektuje požiadavky dramatického spádu - statické situácie sú len tam, kde to umožňuje logika deja. Svätopluk má však oveľa väčší epický záber, viac (a dlhších) čísiel lyrického či epického charakteru. Ak Krútňavu možno nazvať hudobnodramatickou skratkou (vyrastá prakticky z jedného hudobného jadra), tak Svätopluk je monumentálny hudobnodramatický epos (s bohatou paletou spevných hudobných myšlienok - ale opäť s jedným základným hudobným jadrom: dvoma tritonmi na vzdialenosť malej sekundy, resp. s ich redukciou e-f).
Na záver tohto stručného pojednania o Suchoňovej opernej tvorbe dovoľujem si ešte raz citovať Ľudmilu Poľakovovú, DrSc.