júna 1933 Suchoň dokončil Burlesku pre husle a orchester a rozlúčil sa s Prahou a so svojím drahým majstrom, ktorý ho do života vyprevádzal s týmito slovami: "Alexandra Moyzesa a vás čaká ťažká a zodpovedná úloha. Začínate novú kapitolu slovenskej hudby, musíte získať slovenský ľud pre pochopenie vyšších umeleckých hodnôt. Slovensko ešte spí..."
Diplom Majstrovskej školy dostal v júli 1933 poštou.
Od septembra roku 1933 pôsobí Suchoň ako učiteľ teoretických predmetov a obligátneho klavíra pre žiakov kompozičného a dirigentského oddelenia Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko v Bratislave. Akadémia bola popri pražskom a brnenskom Konzervatóriu kvalitnou odbornou hudobnou školou stredného stupňa. Po
dlhé roky zásobovala svojimi absolventmi operný súbor, rozhlasový orchester a ďalšie umelecké telesá spevákmi, orchestrálnymi hráčmi a bola liahňou kvalifikovaných učiteľov hudby a spevu pre celú sieť hudobných škôl na Slovensku. Rukami Eugena Suchoňa prešlo od roku 1933 až do roku 1946 veľa poslucháčov: huslisti, violončelisti, klarinetisti, flautisti i hráči na iných nástrojoch, ďalej speváci a speváčky, ale aj skladatelia a dirigenti. Neskôr, po poštátnení Hudobnej a dramatickej akadémie a jej premenovaní na Štátne konzervatórium, tu Suchoň pôsobil ako profesor kompozície. V roku 1946 ho menovali za profesora a vedúceho Katedry hudobnej výchovy na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Viedol ju plných desať rokov. Od roku 1960 do roku 1974 bol profesorom na Katedre hudobnej vedy na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1937-1938 sa v manzardke petržalského domu rodil Žalm zeme podkarpatskej. Priateľ Eugena Suchoňa, stredoškolský profesor pochádzajúci z Moravy, Jaroslav Zatloukal, vydal v roku 1937 útlu knižočku veršov Vítr z Polonin a venoval ju Suchoňovi. Skladateľa zaujala najmä posledná báseň zbierky, ktorá rozprávala ťažkým, baladickým tónom o biednom položení ľudu na vtedajšom východnom Slovensku. Motívy básne boli však oveľa všeobecnejšie. Veď hlad, chudoba, vysťahovalectvo - tie procesie biedy - putovali celou vtedajšou republikou. Eugena Suchoňa text veľmi zaujal a začal si ho prekladať. Videl v ňom pálčivý ľudský výkrik, ktorý priam volal po zhudobnení. Chcel vybudovať hudobný monument, kantátu, v ktorej by predstavil slovenský ľud, jeho sociálne položenie, biedu kričiacu na každom kroku. A bolo tu ešte niečo: nemecký fašizmus, ktorý začal otvorene vstupovať na scénu dejín a stával sa čoraz väčším nebezpečenstvom pre naše národy. Verš básnika: Na aký kríž zem chcete pribiť zas.. akoby predpovedal hrôzu, ktorá nás onedlho postihla. V tejto atmosfére odznela premiéra Žalmu dňa 17.