Išlo mu o vytvorenie určitého typu modernej opery z dedinského prostredia, v ktorom by spojil rustikálne východiská s vysokou umeleckou štylizáciou. Konkrétny zámer chcel Suchoň uskutočniť v rámci absolútnej hudobnej formy, akoby prevzatej z formy sonátovej. Dej chcel umiestniť do myšlienkového rámca, ktorý by riešil otázku oprávnenosti umenia v dobe, keď ono plnilo mnohé mimoestetické funkcie. Opera mala využiť dve vrstvy hudobného prúdu. Nadreálny rámec mal poukazovať na to, že dej sa odohráva vo fantázii človeka-tvorcu, reálny rámec mal predstavovať určitý výsek zo skutočnosti, t. j. realitu v pravom zmysle slova. I keď táto dvojpólovosť neskôr nebola braná do úvahy, v hudobnom priebehu opery môžeme čiastočne vypozorovať jej náznaky: predohra sa začína úvodným zborom v kvázi postimpresionistickom štýle bez inšpirácie ľudovým hudobným prejavom, len čo sa však na scéne objaví mŕtvola, v plnej sile celého orchestra zaznejú i prvky ľudovej hudby. Suchoň pritom vytvára vlastnou invenciou diktovanú melodiku v duchu ľudovej piesne. Ide o ľudovú pieseň umelecky pretransformovanú. Suchoňov postoj k Urbanovej novele vychádzal z jeho vlastného názoru na operu. Podľa neho interpretoval Urbanovo dielo, odhadoval jeho možnosti a v neposlednom rade domýšľal a dotváral koncepciu textovej stránky opery. V tej dobe mnohí kritici nechápali Suchoňove náročné požiadavky na libreto. Tie však uňho pramenili z dôkladnej znalosti operného žánru od jeho začiatkov až po súčasnosť, keď sa kryštalizuje aj nová podoba vzťahu k slovenskej ľudovej piesni, k obradom, zvykom a tancom.
Po premiérach opier Kováč Wieland od Jána Levoslava Bellu, Detvan od Viliama Figuša-Bystrého, Stella a Svitanie od Ladislava Holoubka a po pokusoch Jozefa Rosinského o vytvorenie slovenskej národnej opery prišla Suchoňova Krútňava, ktorej premiéra sa uskutočnila 10. 12. 1949 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Libreto napísal Štefan Hoza, sólista opery Slovenského národného divadla v Bratislave, spolu s Eugenom Suchoňom. Na naštudovaní diela sa podieľali dirigent Ladislav Holoubek, zbormajster Josef Petr, režisér - hosť z Prahy - Karel Jernek, scénu a kostýmy navrhol Václav Vích. Tance naštudovala Elena Holéczyová, hlavné postavy stvárnili Štefan Hoza, Margita Česányiová a František Zvarík. Už na jar roku 1950 súbor Opery SND uviedol Krútňavu na Pražskej jari. Bezprostredne po veľmi úspešnej bratislavskej premiére dostal Suchoň list zo sekretariátu ÚV KSS, v ktorom ho pozývali na schôdzu kvôli prehodnoteniu Krútňavy.