Napokon sa obhájil fotografiami a odliatkom modelu.
V roku 1880 vystavil v Salóne sochu Kráčajúceho Jána Krstiteľa. Pri modelácii postavy počítal so svetlom ako tvárnym princípom a vystupňoval jej pohyb, pričom v plastickom zveličení sa nevyhýbal deformáciám.
Pod silným dojmom z Rajských dverí florentského baptistéria, sa rozhodol vytvoriť k nim moderný pendant, Bránu pekiel, v ktorej chcel vyjadriť reliéfom a voľnými sochami ľudské drámy na motívy biblie a Danteho Božskej komédie. Dvadsať rokov sa zaoberal reliéfmi a sochami pre toto veľdielo a napokon dvere zostali neosadené a nedokončené v jeho ateliéry. Súbežne s prácami na tomto životnom diele sa Rodin zaoberal aj zákazkami na pomníky. Jeho tretí pomník predstavuje jedno z jeho vrcholných diel. Sú to Občania z Calais (1884-1895). Bol to pomník určený šiestim hrdinom anglicko-francúzskej vojny, ktorí sa obetovali pre záchranu mesta, dobrovoľne sa vydali do rúk Angličanov, a tým zabránili zničeniu mesta. V tomto diele prvotnú klasickú a renesančnú orientáciu nahradila inšpirácia francúzskou gotickou katedrálnou skulptúrou s jej duchovným pátosom. Rodin toto súsošie skupiny šiestich neviazaných postáv nazval „živým ružencom utrpenia a bolesti“.
Rodin mal zakladateľský význam pre svetové moderné sochárstvo „je bránou, ktorej sa nedá vyhnúť“ (F. X. Šalda). Aj keď pri modelácii svojich diel priekopnícky uplatnil svetlo, nemožno ho charakterizovať ako impresionistu. Plastický tvar dosiahnutý modeláciou, je u Rodina dôsledkom vnútornej konštrukcie sochy a v tomto ohľade sa v jeho tvorbe prejavila francúzska klasicistická umelecká tradícia. Sám prehlásil, že pokračoval v tradícii Egypťanov, Grékov, Rimanov a primitívov, no treba ešte doplniť, že vo svojom diele zhrnul dovtedajšie európske sochárstvo (nielen antiku, ale aj gotiku, renesanciu a barok) a moderný realizmus obohatil o novú detailnú analýzu prírody, o prácu so živým nestatickým modelom a pričinil sa o zblíženie sochy s obyčajnou dennou skutočnosťou. Vo svojich monumentálnych aj komorných sochách uplatnil moderný symbolizmus bez literárnej inšpirácie a objavil nový námet sochárstva iným poňatím dokončenosti a to torzo.
Za impresionistického sochára možno považovať Medarda Rossa (1858-1928), Ako svoje prvé samostatné práce tvoril figúrky a busty z ulice so sociálnou tematikou. Potom pracoval ako pomocník v Dalouovom ateliéry a zoznámil sa s Rodinom. Rosso však patrí k skôr postimpresionistickej generácií, no vyšiel z impresionizmu, pričom sa sústredil na niektoré jeho princípy, ktoré doviedol do krajných dôsledkov.