Vo svojich sochách kombinoval rôzne materiály a uplatňoval farbu ako spolutvoriaci element.

Paralelne s dielom Rodina, impresionistov a Paula Gaugina rástlo akademické sochárstvo, podporované oficiálnymi inštitúciami a súdobou eklektickou architek-túrou, ktorá vyžadovala sochársku dekoráciu. Emanuel Frémiet vytvoril monu-mentálne jazdecké pomníky D. Vélazqueze a Jany z Arku v Paríži, Paul Dubois jazdecký pomník Jany z Arku v Remeši. Na Frémieta naviazal Alexandre Falguière, ktorý pôsobil v Taliansku, akademickú nahotu so sentimentálnosťou spájal Henri Chapu a klasicistickú canovovskú ideu s akademickou formou Albert Bartholomé v Pomníku mŕtvych. Slávnu sochu slobody pre New York vytvoril Frédéric-Auguste Bartholdi.


Secesia

Secesia bola posledným umeleckým slohom, ktorému sa podarilo vtisnúť svoje umelecké znaky všetkým prejavom moderného umenia a vytvoriť módu a životný štýl na konci19. a začiatkom 20. storočia.
Názov vznikol ako označenie protestného hnutia moderných umelcov proti konzervatívcom, ktorí rozhodovali o umeleckých spolkoch. Príkladom starých Rimanov previedli moderní umelci „secessio“ (lat. odchod), odišli z dovtedajších spolkov a založili nové. Ako u každého slohu aj u secesie môžeme nájsť radu charakteristických znakov, spoločných pre všetky artefakty najrôznejšieho druhu a pôvodu, ktoré vyrástli z jednotnej slohovej základne. Za jej hlavné črty sa považuje ornamentálnosť, lineárnosť a plošnosť, záľuba v neobvyklých lomených farbách a estetickom využití rôznych materiálov. Ornamentálnosť už pre secesného umelca nie je ničím pridaným, čo len zdobí, ale sa stáva samotnou podstatou umenia. Vláčny ornament vyjadruje zvláštnu kvalitu secesného cítenia, ktoré sa vyhýba silným citovým výkyvom a silnému vypätiu vôle a tiahne k vyrovnanej náladovosti. Ornamentálnosť určuje celý sloh od závesného obrazu cez voľnú sochu až po architektúru. Vedľa ornamentu inšpirovaného flórou sa objavuje aj ornament geometrický. Secesná línia je plynulá vlniaca sa krivka, vyvolávajúca dojem nenásilného pohybu v ploche, ktorej jednotvárnosť sa vyrovnáva farebnosťou. Linearizmus ovládol skôr plošné umenia, najmä knižnú a užitú grafiku, prenikol však aj do architektúry. Farebnosť prestáva byť len charakteristikou zobrazeného predmetu, začína byť hodnotou samou o sebe. Základom je princíp farebnej harmónie alebo kontrastu. Na rozdiel od impresionizmu sa biela a čierna stali opäť farbami, oproti tmavému, teplému koloritu historizmu postavili chladnú, svetlú a jasnú farebnosť, dávali prednosť žltej, fialovej, modrej a zelenej v rôznych odtieňoch.
Kombinácia rôznych materiálov slúžila hlavne optickému dojmu a vyjadreniu premenlivosti hmoty.
Ústrednou tendenciou secesnej tvorby bola štylizácia.