1991 Bratislava

- slovenský básnik a komunistický politik

Osobnosť Miroslava Válka bola rozštiepená medzi pôvodne talentovaného a niekedy aj osobitého básnika a komunistického funkcionára, lojálne a verne slúžiaceho režimu. Od roku 1969 bol ministrom slovenskej kultúry a je to predovšetkým jeho zásluhou, že tunajšia normalizácia neznamenala taký razantný zásah do kultúrnych pomerov ako v českých krajinách. Jeho taktika k umelcom spočívala v ponuke kompromisu a možnosti za cenu vzdania sa istej časti spoločenskej angažovanosti zachovať príležitosť k publikovaniu.
Válek v 50. a 60. rokoch pracoval v rôznych slovenských literárnych časopisoch. Prvá relevantnejšia zbierka Dotyky mu vyšla v roku 1959 a priniesla civilnú poéziu všedného dňa. V rýchlom slede potom nasledovali zbierky Príťažlivosť a Nepokoj, prinášajúce reflexívnu lyriku, v ktorej nechýbajú politické ohlasy a typická potreba zachytiť svet v jeho dynamickej premene. Válkovou príznačnou polohou je pritom stály odtieň smútku a vážnosti. V 60. rokoch vydal ešte zbierku Milovanie v husej koži, potom sa odmlčal a až v roku 1976 prišiel so zbierkou Slovo, s poéziou už takmer úradnou, ktorá podľa dobového slangu „stojí úplne na strane nášho socialistického života“. A neinak písal aj v ďalších zbierkach. Dominik Tatarka
* 14.3. 1913 Plevník-Drienové, † 10.5. 1989 Bratislava

- slovenský spisovateľ

Dominik Tatarka bol najvýznamnejším zo slovenských autorov, ktorých normalizácia na začiatku 70. rokov odsunula do postavenia Persona non grata, a svoje diela mohol vydávať iba v samizdate, prípadne v exile. Bol jedným z mála slovenských intelektuálov, ktorí udržovali kontakty s českou opozíciou a podpísal už pri jeho prehlásenie Charta 77.
Tatarkove literárne začiatky sú poznačené odznievajúcim slovenským nadrealizmom, poznamenal ho aj existencionalizmus (V úzkosti hľadania, Panna zázračnica). V novele Farská republika vytvoril groteskne príznačné podobenstvo slovenského fašistického štátu. Už v druhej polovici 50. rokov písal čiastočne alegorické, silne lyrizované novely, ktoré odrážali vytriezvenie z ilúzií o spasiteľnosti vyšším rozumom – dogmou riadenej spoločnosti. Knižného vydania sa dočkali až v nasledujúcej dekáde: Démon súhlasu, Prútené kreslá.
Tatarka razantne odmietol augustovú intervenciu a nehodlal sa „spacifikovať“ ani pri znesiteľnejšej a pragmatickejšej politike slovenského kultúry. Od roku 1970 žil pod policajným dohľadom. Jeho texty nadobúdali podoby nikdy nekončiaceho , štýlovo úplne neohraničeného denníka, v ktorom sa lyrickým sitom autorovho vnímania odrážali intímne, často veľmi erotické a spoločenské skutočnosti.