Tatarka tu prijal štylizáciu „karpatského pastiera“, ktorý zosobňuje umlčaný hlas svojho národa. Z reflexívnych zápiskov vznikla, aj vďaka historikovi Jánovi mlynárikovi, voľná trilógia Písačky. V samizdate ich vydal v Prahe L. Vaculík vo svojej edícii Petlice, neskôr boli vydané v exilových nakladateľstvách. Kniha Nahrávačky vznikla vďaka jeho dôvernej priateľke Eve Štolbovej, ktorá ju prepísala z magnetofónových nahrávok. Tatarkovo dielo bolo ako prvé (1986) ocenené Cenou Jaroslava Seiferta.