Vlastimil Brodský
* 15.12. 1920 Hrušov nad Odrou, † 2002

- český herec

Na Brodského herecký vývoj mal veľký vplyv E. F. Burian, v ktorého škole rozvíjal svoj zmysel pre karikatúrne rysy postavy, mimicko-pohybové nadanie a kultúru reči. Prešiel divadlom Větrník, Divadlom satiry a Déčkom. V roku 1949 ho Frejka angažoval v Divadle na Vinohradech, kde zostal až do konca 80. rokov. Nádejný rozbeh v roli detsky bláznivého Dauphina (Shaw: Svätá Jana) sa zastavil Frejkovým odchodom a zmenou tradičnej meštianskej malej scény na divadlo československej armády. V divadle a vo filme 50. rokov Brodský s prejavom smerujúcim skôr k deheroizácii človeka nenachádzal priestor. K plnému rozvitiu svojho umenia zobraziť obyčajných ľudí, najčastejšie príbuzných sveta čapkovských postavičiek, dospel Brodský v priebehu 60. rokov a to tak v divadle (Bondy – Válka s mloky, feldkurát Katz – Josef Švejk) ako vo filme (Tajemství krve; Kam čert nemůže; Slzy, které svět nevidí a iné). Novú etapu svojej tvorby otvoril v roku 1967 troma postavami (Major z Rozmarného léta, klaun August z August August a Kastelán Pupenec z Bílé paní). Rozvinul v nej komediálne herectvo plné humoru i smútku súčasne, ktoré mu dovolilo dať aj plochej postave ľudskú plnosť a jedinečnosť. Svoje schopnosti potom využíval v televíznych seriáloch (Návštěvníci) a inscenáciách. V komických roliach sa rozpomínal na mladícku bujnosť Divadla satiry (dvojrola pána Champsboisa a hotelového sluhy vo fraške Brouk). Samostatnú kapitolu potom tvorili jeho milovnícke role. Typ intelektuálne ukecaného zvodcu (Ženu ani květinou neuhodíš) mu nebol cudzí ani neskôr (Křtiny, Světáci), ale rovnako dokázal zahrať charakternú postavu (učiteľ v Až přijde kocour).
Naozaj ojedinelá je Brodského práca v rozhlase, kde sa veľmi zaslúžil o vysielanie pre deti (skřítek Hajaja) a kde svoj charakteristický hlas, rovnako ako v televízii, prepožičal desiatkam postáv. Jeho manželka bola herečka Jana Brejchová a jeho dve deti, Tereza a Marek sú tiež talentovaní herci. V roku 2002 Brodský spáchal samovraždu na svojej chalupe vo veku 82 rokov. Vlasta Burian
* 9.4. 1891 Liberec, † 31.1. 1962 Praha

- český herec, spevák, divadelný riaditeľ, športovec a podnikateľ

Kráľ komikov Vlastimil Josef Burian bol aktívny športovec, najúspešnejší ako futbalista. Od detstva spieval a mal rád operu. Na večierkoch bavil svojich priateľov parodickými číslami a imitačnými vystúpeniami.

Herecky vyzrel na javiskách pražských kabaretov a v rokoch 1925-44 viedol vlastné Divadlo V. Buriana. V roku 1943 dokonca s veľkým úspechom vystupoval v Národnom divadle v roli principála v Talichovom naštudovaní Smetanovej Predanej Nevesty. Burian bol vynikajúci komik, ľudový svojou umeleckou aj ľudskou mentalitou, svojím bezprostredným humorom a schopnosťou okamžite parodovať všetko patetické, vznešené, aristokratické a snobské. Spolu s F. Futuristom a E. Fialom patrili pred rokom 1945 k najvýznamnejším českým predstaviteľom tzv. grotesknej komiky. Burianove tanečné, akrobaticko-klaunské pohybové schopnosti a tvrdým tréningom získané skúsenosti a neobyčajné hlasové rozpätie tvorili základ jeho klaunským číslam. Pred rokom 1945 veľmi spopularizoval film (Anton Špelec, otrostřelec; Revizor; Ducháček to zařídí; U snědeného krámu a mnoho iných).
V súkromí sa choval ako rozmaznaná hviezda. Počas nemeckej okupácie sa neubránil stykom s okupantmi, na druhej strane od roku 1939 nenatočil ani jednu nemeckú verziu, aj keď predtým to bolo pri jeho filmoch pravidlom. Tiež nehral vo filme, ktorý by propagoval nacistickú či kolaborantskú ideológiu. V roku 1945 bol komunistickými divadelnými revolucionármi vybraný ako exemplárny príklad (hlavne kvôli svojmu majetku) a obvinený z údajnej kolaborácie. Bol odsúdený na veľkú finančnú pokutu, krátke väzenie a hlavne mu bola zakázaná umelecká činnosť. Tento zákaz bol na Burianovu žiadosť zrušený až v roku 1950. Po skúšobnom predstavení pred robotníckym obecenstvom dostal, aj vďaka Frejkovi a Werichovi, angažmán v Státním divadle Umění lidu v Karlíně. Od roku 1953 až do svojej smrti vystupoval na estrádnych zájazdoch a hral v niekoľkých filmoch. Najviac sa priblížil svojej slávnej minulosti v rozprávke Byl jednou jeden král, kde zahral snaživého ministra Atakdále. Z veľkého komika však po všetkých útrapách zostal iba tieň.
Vlasta Burian, Werichom radený medzi desať najlepších komikov sveta, bol v roku 1994 zásluhou divadelného historika Vladimíra Justa súdne úplne rehabilitovaný.

Ľudovít Fulla
* 27.2. 1902 Ružomberok, † 21.4. 1980 Bratislava

- slovenský maliar, grafik, ilustrátor a scénický výtvarník

Ľudovít Fulla vyštudoval Umělecko-průmyslovou školu v Prahe u profesorov Hofbauera a Kyselu. Sám bol pedagogicky činný v rokoch 1949-52 na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave, kde založil oddelenie figurálneho a monumentálneho maliarstva.

Spolu s Mikulášom Galandom a Martinom Benkom mal zakladateľský význam pre slovenské moderné maliarstvo, bol spoluautorom prvého manifestu slovenskej avantgardy (Súkromné listy Fullu a Galandu, 1930-32). Z podnetov kubizmu a fauvizmu vytvoril osobité dielo s výraznou farebnosťou a senzitívnosťou (Letné ráno, 1930), neskôr zachytával atmosféru slovenského folklóru a v jeho tvorbe sa presadila inšpirácia ľudovým umením (Zemplínčanka; Nedeľné popoludnie, Slovenská nevesta, 1949; Idyla slovenskej rodiny, 1970).
Významná bola tiež jeho grafická tvorba (Ukrižovanie, 1961; Veterná Bratislava, 1957), ilustrácie predovšetkým slovenských ľudových rozprávok a scénické práce, vznikajúce v spolupráci so Slovenským národným divadlom. Za scénický návrh mu bola roku 1936 udelená bronzová cena na trienále v Miláne. Po 2. svetovej vojne bol Fulla poverovaný aj monumentálnymi zákazkami, navrhol triptych pre Expo 58 v Bruseli a mozaiky pre Bratislavský hrad.

Karel Gott
* 14.7. 1939 Plzeň

- český spevák

Vyučil sa elektromontérom, zároveň začal amatérsky spievať. Často účinkoval v kaviarňach Alfa a Vltava. Od roku 1960 študoval spev na pražskom konzervatóriu. Vtedy spravil prvé nahrávky s orchestrom Karla Vlacha. Prvýkrát na seba výraznejšie upozornil v televíznej súťaži Hledáme písničku pro všední den. Rok 1963 preňho znamenal raketový vzostup popularity: pieseň Oči má sněhem zaváté sa stala najúspešnejšou nahrávkou roku a Gott vyhral v ankete Zlatý slávik (toto víťazstvo odvtedy bez prerušenia zopakoval 20-krát). Prvé zahraničné úspechy sa dostavili v roku 1967. Postupne vystupoval takmer vo všetkých krajinách Európy, v USA, Japonsku, Kanade. Gott absolvoval stovky vystúpení v televízii, získal dlhý rad ocenení na hudobných festivaloch doma aj v zahraničí, obdržal množstvo zlatých platní. Gottov úspech je podmienený nielen mimoriadnymi hlasovými dispozíciami a schopnosťou orientovať sa v rôznom hudobnom materiále (populárna hudba, jazz, rock, country, talianske canzonetty, ľudovky, operné árie), ale aj širokým okruhom skladateľov a textárov, ktorí mu dodali množstvo úspešných piesní (Jiří Štaidl, Jiří Šlitr, Jaromír Klempíř a i.).
V rokoch 1965-93 natočil desiatky dlhotrvajúcich platní pre Supraphon (napr. Zpíva Karel Gott; Vánoce ve zlaté Praze; Romantika; Posel dobrých zpráv a mnoho iných). Od roku 1967 nahrával aj pre Polydor a v posledných rokoch nahráva pre firmu GoJa, ktorú založil s Františkom Janečkom. V roku 1997 nahral S Luciou Bílou album Duety.
Hral vo filmoch Kdyby tisíc klarinetú, Mučeníci lásky, Ta naše písnička česká, Slasti otce vlasti, Hvězda padá vzhůru, Romance za korunu.

O jeho živote a speváckej dráhe pojednávajú knihy Říkám to písní, Jak to vidí Gott. Do istej miery sa presadil aj ako naivný maliar.

Jiří Šlitr
* 15.2. 1924 Zálesní Lhota, † 26.12. 1969 Praha

- český skladateľ, pianista, spevák, herec a výtvarník

Jiří Šlitr spolu s Jiřím Suchým predstavujú osobnosti, ktoré svojím dielom zásadne ovplyvnili život generácie dospievajúcich v 60. rokoch.
Absolvent právnickej fakulty sa okrem maliarstva a grafiky zapodieval aj skladaním piesní na texty Pavla Kopty a Jiřího Suchého. Spolu s Horníčkem vystupoval v roku 1953 v programe Humor není pro legraci a v roku 1954 v kabarete Člověk mezi lidmi. V roku 1958 vystupoval ako pianista s Laternou magikou na svetovej výstave Expo 58 v Bruseli. Spolu so Suchým založili v roku 1959 V Prahe divadlo Semafor, kde pôsobil externe ako skladateľ, pianista a od roku 1962 aj ako herec až do svojej tragickej smrti.
Šlitr – skladateľ patril do generácie zasiahnutej v rokoch 2. svetovej vojny jazzom. Od roku 1943 hral v jazzovom orchestri. Ako skladateľ sa stal po stretnutí so Suchým hudobným tvorcom živého divadla. Vo dvojici so Suchým sa z pianistu doprevádzajúceho dianie na scéne zmenil na osobitého herca-klauna (Jonáš a tingl-tangl), ktorý aj sám dokázal udržať pozornosť publika (Ďábel z vinohrad). Bol tiež spolutvorcom českého šanzónu, písal pre Hanu Hegerovú a okrem toho napísal hudbu pre viac ako 300 pesničiek (Ach,ta láska nebeská; Včera neděle byla; Oči má sněhem zaváté; Zuzana a mnoho iných), ktoré sa stali generačným bohatstvom. Bol tiež autorom jedného z najosobitejších pokusov o český muzikál (Dobře placená procházka).
Šlitr bol aj talentovaným výtvarníkom a jeho kresby s pražskými motívmi sú v mnohých galériách. Mal výstavy aj v zahraničí, vystavoval tiež spolu so Suchým a ilustroval knihy. Jeho herecký, spevácky a muzikantský prejav je zaznamenaný na 144 gramofónových platniach, v troch celovečerných filmoch a v niekoľkých dokumentárnych a televíznych filmoch a pesničkách, často v réžii J. Roháče. Jiří Suchý
* 1.10. 1931 Plzeň

- český herec, hudobník, dramatik, textár, režisér a výtvarník

Od roku 1955 hral na kontrabas a spieval v skupine Akord club, ktorá v repertoári mimo iné mala i prvé u nás známe rock´n´rollové skladby. Už tam začal Suchý písať pesničky, ktoré mu neskôr začal zhudobňovať Šlitr (Zdvořilý Woody, Marnivá sestřenice). V roku 1958 sa Suchý aktívne zúčastnil príprav na otvorenie Divadla Na zábradlí.

Spolu s Ivanom Vyskočilom tu ako prvú premiéru uviedol kabaretné „leporelo“ Kdyby tisíc klarinetů. Druhou ich spoločnou prácou bola hra Faust, Markéta, služka a já.
Neskôr otvoril vlastné divadlo, kde sa stal vedúcim organizátorom, hlavným dramatickým autorom a textárskym partnerom skladateľa Šlitra. Prvým predstavením bol Člověk z půdy, neskôr nasledovali Zuzana je sama doma; Taková ztráta krve; Zuzana je zase sama doma; Šest žen Jindřicha VIII.; Zuzana není pro nikoho doma; Dobře placená procházka; Zuzana je všude jako doma; Benefice a iné. Spolu so Šlitrom sa podieľal na filmoch Bylo nás deset; Kdyby tisíc klarinetů; Zločin v šantánu. Z autorskej spolupráce Suchého a Šlitra vzniklo 21 inscenácií a spolu 287 piesní. Po Šlitrovej smrti sa jeho stálym hudobným spolupracovníkom stal klarinetista Ferdinand Havlík, z ich spolupráce vzišli napr. Čarodějky; Kytice; Zuzana v lázni; Smutek bláznivých panen a filmy Jonáš a Melicharová. V 70. rokoch sa na Šlitrovo miesto vypracovala Jitka Molavcová. Po roku 1970 mal Suchý zákaz vystupovať v televízii, filme a písať knihy, ktorý trval takmer 15 rokov. Snaha o plný comeback po novembri 1989 v Semafore už nemala silnú odozvu. V roku 1996 vydal album Znám tolik písní, zložené zo skladieb, ku ktorým napísal text aj hudbu. Ťažiskom jeho rozsiahlej tvorby bola organizátorská a autorská činnosť v oblasti hudobného divadla malých foriem. Zásadným spôsobom ovplyvnil divadelné dianie a populárnu hudbu v 60. rokoch. Knižne vydal niekoľko zbierok piesňových textov, próz a spomienok, napr. Motýl, Knížka, Kolik očí má den, Trocha poezie, Vzpomínaní – Od reduty k Semaforu.

Jozef Kroner
* 20.3. 1924 Staškov, † 2001 Bratislava

- slovenský herec

Jozef Kroner, pôvodne robotník a ochotník z Považskej Bystrice, sa roku 1948 stal členom Slovenského komorného divadla v Martine. Postupne sa osvedčil ako predstaviteľ ľudových postáv komediálnych i bezbranných voči okolitému nepriateľskému svetu. V roku 1956 sa stal členom činohry Slovenského národného divadla. Kronerova charakteristická tvár, bohatá mimika, gestikulácia a modulácia hlasu sú nezabudnuteľné. V jeho hereckom prejave je vždy prítomná hlboká ľudskosť a pochopenie pre obyčajného človeka. Na javisku vytvoril desiatky komických a tragikomických rolí, ale najväčšiu popularitu dosiahol pomocou filmu. Vytváral v ňom ako ľudské typy na okraji spoločnosti, tak aj ľudových hrdinov, ktorí víťazia nad hrubou silou pomocou vtipu (Pole neorané; Drevená dedina; Pacho, hybský zbojník; Kosenie jastrabej lúky; Statočný zlodej; Očovské pastorále; Tisícročná včela a i.).

Asi najvýznamnejšiu rolu Tona Brtka vytvoril vo filme Kadára a Klosa Obchod na korze, ktorý bol v roku 1966 odmenený cenou Americkej filmovej akadémie Oscarom. Americká kritika prirovnávala Kronera k Chaplinovi za jeho schopnosť zrozumiteľne vypovedať o tragikomickom osude obyčajného človeka. V televízii vytvoril tiež rad dedinských typov (Slovácko sa nesúdi). V rozhlase hral často v rozprávkach a nahovoril veľa večerníčkov. Vydal knihu úsmevných rybárskych príbehov Herec na udici a neskôr aj svoje herecké spomienky Herec nie len na udici. Obe knihy sám ilustroval. Jeho dcéra Zuzana Kronerová je členkou činohry Nová scéna v Bratislave. Jiřina Bohdalová
* 3.5. 1931 Praha

- česká herečka

Jiřina Bohdalová študovala herectvo na pražskej DAMU. Kde bol jej učiteľom Bohuš Záhorský. Titulnou postavou Vančurovej Jozefíny predznamenala svoj ďalší vývoj predurčený výrazným komickým nadaním. V roku 1957 bola angažovaná v Divadle ABC. To už si všimol jej spontánny komický prejav film. Uplatnila sa v rade veseloherných roliach (Dáma na kolejích, Světáci) Na javisku Mestských divadiel bola najúspešnejšia vo viac než šesťstokrát hranej Idiotke. Po prechode do Divadla na Vinohradech v roku 1967 dostala viac príležitostí popri komike prehĺbiť aj psychiku postáv. Jej túžba hrať vážne dramatické role sa prejavuje v postavách, v ktorých môže odhaliť ich citový základ: Líza Doolitlová z Pygmaliona, Klára Z Domu na nebesích. Základným paradoxom Bohdalovaj herectva je prirodzený zmysel pre vecné zachytenie reality života, ktorý je skrytý v naivnom ženskom pôvabe a až detskej nevinnosti na jednej strane (Pěnička a Paraplíčko) a na druhej strane domovnickej bezohľadnosti na vek „všech paniček s vyřídilkou, socialistických měšťaček a dobraček se zlatým srdcem“ (Anna vo filme Ucho, Helenka z Přítelkyně z domu smutku). V 90. rokoch hrala v niekoľkých filmoch (Fany, Jedna kočka za druhou), ktoré dosiahly veľký divácky úspech práve vďaka jej vyzretému hereckému prejavu.
Pracovala ako konferencierka a interpretka zábavných programov v televízii a získala nielen výnimočnú divácku obľubu,a le aj technickú skúsenosť z civilne úspornej výrazovej práce pred kamerou. Vo dvojici s Michalom Dvořákom (poprípade Vladimírom Menšíkom) vytvorila veľké množstvo rôznorodých ženských typov. Popularitu si získala aj ako interpretka rozprávkových televíznych večerníčkov (Křemílek a Vochomůrka, Rákosníček) a rôznych komických postáv (Nesmrtelná teta). Bohdalová patrí v našom divadle a filme k ojedinelým zjavom moderného ženského komika.

Miroslav Válek
* 17.7. 1927 Trnava, † 27.1.

1991 Bratislava

- slovenský básnik a komunistický politik

Osobnosť Miroslava Válka bola rozštiepená medzi pôvodne talentovaného a niekedy aj osobitého básnika a komunistického funkcionára, lojálne a verne slúžiaceho režimu. Od roku 1969 bol ministrom slovenskej kultúry a je to predovšetkým jeho zásluhou, že tunajšia normalizácia neznamenala taký razantný zásah do kultúrnych pomerov ako v českých krajinách. Jeho taktika k umelcom spočívala v ponuke kompromisu a možnosti za cenu vzdania sa istej časti spoločenskej angažovanosti zachovať príležitosť k publikovaniu.
Válek v 50. a 60. rokoch pracoval v rôznych slovenských literárnych časopisoch. Prvá relevantnejšia zbierka Dotyky mu vyšla v roku 1959 a priniesla civilnú poéziu všedného dňa. V rýchlom slede potom nasledovali zbierky Príťažlivosť a Nepokoj, prinášajúce reflexívnu lyriku, v ktorej nechýbajú politické ohlasy a typická potreba zachytiť svet v jeho dynamickej premene. Válkovou príznačnou polohou je pritom stály odtieň smútku a vážnosti. V 60. rokoch vydal ešte zbierku Milovanie v husej koži, potom sa odmlčal a až v roku 1976 prišiel so zbierkou Slovo, s poéziou už takmer úradnou, ktorá podľa dobového slangu „stojí úplne na strane nášho socialistického života“. A neinak písal aj v ďalších zbierkach. Dominik Tatarka
* 14.3. 1913 Plevník-Drienové, † 10.5. 1989 Bratislava

- slovenský spisovateľ

Dominik Tatarka bol najvýznamnejším zo slovenských autorov, ktorých normalizácia na začiatku 70. rokov odsunula do postavenia Persona non grata, a svoje diela mohol vydávať iba v samizdate, prípadne v exile. Bol jedným z mála slovenských intelektuálov, ktorí udržovali kontakty s českou opozíciou a podpísal už pri jeho prehlásenie Charta 77.
Tatarkove literárne začiatky sú poznačené odznievajúcim slovenským nadrealizmom, poznamenal ho aj existencionalizmus (V úzkosti hľadania, Panna zázračnica). V novele Farská republika vytvoril groteskne príznačné podobenstvo slovenského fašistického štátu. Už v druhej polovici 50. rokov písal čiastočne alegorické, silne lyrizované novely, ktoré odrážali vytriezvenie z ilúzií o spasiteľnosti vyšším rozumom – dogmou riadenej spoločnosti. Knižného vydania sa dočkali až v nasledujúcej dekáde: Démon súhlasu, Prútené kreslá.
Tatarka razantne odmietol augustovú intervenciu a nehodlal sa „spacifikovať“ ani pri znesiteľnejšej a pragmatickejšej politike slovenského kultúry. Od roku 1970 žil pod policajným dohľadom. Jeho texty nadobúdali podoby nikdy nekončiaceho , štýlovo úplne neohraničeného denníka, v ktorom sa lyrickým sitom autorovho vnímania odrážali intímne, často veľmi erotické a spoločenské skutočnosti.

Tatarka tu prijal štylizáciu „karpatského pastiera“, ktorý zosobňuje umlčaný hlas svojho národa. Z reflexívnych zápiskov vznikla, aj vďaka historikovi Jánovi mlynárikovi, voľná trilógia Písačky. V samizdate ich vydal v Prahe L. Vaculík vo svojej edícii Petlice, neskôr boli vydané v exilových nakladateľstvách. Kniha Nahrávačky vznikla vďaka jeho dôvernej priateľke Eve Štolbovej, ktorá ju prepísala z magnetofónových nahrávok. Tatarkovo dielo bolo ako prvé (1986) ocenené Cenou Jaroslava Seiferta.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Významné osobnosti kultúry v ČSR po roku 1945