I. ÚVOD

Nenadarmo sa 20. storočiu hovorí storočie –izmov a avantgárd. Celé je sprevádzané hľadaním nových ciest a opúšťaním tých starých. Na koniec 19. storočia nás dovádza realizmus s výrazným výtvarným akademizmom s pevnými zásadami zobrazovania reality, za ktoré sa žiaden umelec neodvážil.
Ako prvý ohlas na skončenie prísneho akademizmu bol impresionizmus. Usiloval sa zachytiť okamžitý dojem – impresiu a nebál sa na to použiť doteraz neužívané techniky, námety, či formy. Z impresionizmu a jeho „odnoží“ vzišli umelci – učitelia, ktorí v stále názorovo mimoriadne skostnatelom publiku nemohli nájsť zázemie, či dostatok uznania, tvorili takmer všeobecne zavrhované diela, ktoré mali ešte vtedy netušený význam pre potichu prichádzajúcu revolúciu. Cézannove, Gauginove a Goghove diela sa stali východiskom pre mnohé budúce smery ako fauvizmus, či kubizmus.
Nutnosť revolúcie si takisto vynútilo objavenie fotografie, ktorá zobrazovala skutočnosť minimálne tak dobre ako vtedajšie výtvarné umenie. Zobrazovanie reálneho sveta má teda značného konkurenta.
Obrazy museli začať ponúkať to, čo fotografia nemohla. Do diel sa dostávajú pocity, farby a originalita.
Tak sa roku 1905 začína revolúcia. Až do roku 1915 trvalo najbúrlivejšie obdobie šokujúcich avantgárd a nových princípov. Začína sa revolúciou fauvizmu, kubizmu, čas Parížskej školy, futurizmus, metafyzická maľba ako predchodca surrealizmu, ktorý pretrváva aj počas 1. svetovej vojny a nakoniec aj naivné maliarstvo. Potom však umenie, tak ako aj mnoho iných dejov, podľahlo tlaku vojny, ktorá absolútne sprehádzala a roztratila myšlienky presne tak ako ich autorov. Po vojne nastúpi miernejšie obdobie vracania sa do starých koľají. K smerom spred vojny, ktoré sčasti zanikli, sa pridáva dadaizmus, abstraktné umenie a surrealizmus. Nastáva však ďalší vojnový zlom, za ktorý však moja práca nesiaha a musíme sa vrátiť.
Po týchto revolúciách bol osud akademizmu spečatený. Často sa stáva, že pravú hodnotu umelca spoznáme až po jeho smrti. To isté sa opakuje pri štýloch moderného umenia, bývajú pre krátkosť ich trvania ocenené až po ich zániku.
Vývoj bol mimoriadne rýchly. Prúdy mávali krátke trvanie. Pre dynamiku s akou sa striedali, sa jednotlivé smery obmedzujú na dobu trvania na 2 – 5 rokov.
Samozrejme, že za každým smerom sa skrývalo množstvo ľudí, ktorí doňho prispievali konkrétnymi spôsobmi a tvorili živú sústavu celého prúdu. Preto za vyvíjaním smerov hľadajme vyvíjanie sa jednotlivých umelcov.