Dadaizmus
Dadaizmus alebo hnutie Dada sa rozvíja od roku 1915 do roku 1922, kedy sa datuje jeho oficiálny koniec.
Vznikol v Zürichu – v švajčiarskom meste, kde hľadali útočište vojnou prenasledované osoby. Medzi nimi sa nachádzal aj Tristan Tzara, ktorý roku 1916 vytvoril Manifest dadaizmu. V Zürichu sa stretáva s ďalšími akými sú nemeckí spisovatelia Hugo Ball a Richard Huelsenbeck, alsaský maliar a sochár Hans Arp a všetci spoločne zakladajú Cabaret Voltaire. Kabaret má funkcie literárneho klubu, výstavnej galérie i divadla. Dadaisti tu otvárajú sériu svojich provokačných predstavení. „Na javisku búchajú kľúčmi, plechovicami, aby docielili hudbu až úplne šialené obecenstvo protestovalo. Serner nerecitoval básne, lež kládol kyticu kvetov k nohám krajčírskej figuríny. Huelsenbeck čoraz hlasnejšie šomral svoje básne, kým Tzara v rovnakom rytme a rovnakým crescendom búchal na veľkú debnu. Huelsenbeck a Tzara tancovali mrmlúc si ani medvieďatá alebo sa tackali s rúrou na hlave v čísle zvanom Čierny kakadu.“
Celé hnutie je založené na náhode, negovaní a popieraní všetkého vtedajšieho. Chceli skoncovať so všetkým, s platnými ideami, s kultúrnym dedičstvom, s represiami a cenzúrami každého druhu a vrátiť sa k nulovému bodu.
Veď aj celý výtvarný prejav mi pripadá akoby obrazy boli zostavené z trosiek zbúraného sveta.
Napriek tomu, že všetky predchádzajúce avantgardné hnutia, nech ich odpor k zavedeným systémom bol akokoľvek prudký, zotrvávali na spôsobe myslenia prípustnom útok protivníkov. Lenže dadaisti útočili na samý základ myslenia. Spochybnili jazyk, logickosť, princíp zhodnosti, ako aj podstatné znaky a prostriedky umenia, ako sa im verejnosť naučila rozumieť pred vpádom Dada na verejnú scénu. Rozloženie syntaxe, nahradzovanie slov výkrikmi, stonaním, zvolaniami a vrieskaním. Vo výtvarnom umení zase uplatňovali náhodne nájdených črepov a rozličného braku namiesto ušľachtilých materiálov. Ustavičné hanenie géniov a talentov so skrytým zámerom zničiť hodnotovú hierarchiu. Dada hnaná vlastným zápalom musela čoskoro negovať aj samú seba. Dadaizmu sa nedalo ani len oponovať, lebo samo bolo opozíciou. „Nech každý kričí! Treba vykonať veľkú, deštruktívnu, negatívnu prácu. Vymetať a čistiť!“
Naozajstným predchodcom ducha Dada je Marcel Duchamp. Roku 1915 sa usadil v New Yorku, kde jeho povestné Ready-made (hotové predmety svojvoľne povýšené na umelecké diela, napríklad bicyklové koleso primontované ku sedačke) vzbudzujú senzáciu. Utvorila sa aj Kolínska skupina dadaistov, ku ktorej patrí významná činnosť Maxa Ernsta.
Konala sa výstava vo Winterovom hostinci roku 1920, ktorú na policajný príkaz zavreli, je neslýchaným škandálom a provokáciou.