Azda aj preto Max Ernst roku 1922 odchádza do Paríža, čo znamená koniec kolínskeho dadaizmu.
Dadaizmus nie je natoľko umeleckou ako intelektuálnou vzburou, zrodenou z vojnových kŕčov a priveľmi spätou s úzkosťou vojny, aby mohla byť čímsi iným ako výkrikom negácie, v ktorej sa logicky skrýva vlastný rozklad.
Bol však potrebný pre príchod surrealizmu, ktorý vznikol na jeho zrúcaninách.

VIII. Surrealizmus

Na vznik surrealizmu bolo všetko pripravené. Systematické rúcanie ustálených hodnôt, uskutočňované dadaistickým hnutím mohlo viesť k výsledkom jedine s úsilím využiť a zorganizovať množstvo ešte nejasných popudov, ktoré vyšli z nepreskúmaných oblastí ducha. Nastolil témy, ktoré rozum dovtedy pokladal za fantáziu nehodnú dôvery. Celá tvorba začala čerpať v imaginárnosti a v podvedomí. Surrealistická estetika reagovala na výsledky skúmania S. Freuda.
Boli potrebné ďalšie dva roky po zániku dadaizmu, kým si surrealistické hnutie prerazilo cestu cez chaos spôsobený týmto hnutím. Surrealisti sa zároveň odvolávali na tradíciu začatú metafyzickým maliarstvom a výraznou osobnosťou Giorgia de Chirico.
Siločiary nového smeru boli po prvý krát definované roku 1924 Andrém Bretonom v Surrealistickom manifeste. Tam sa surrealizmus definoval ako čistý psychický automatizmus, ktorý má vyjadrovať skutočný pohyb myslenia. Slovo surrealizmus sa používalo už skôr, ale malo veľmi všeobecný, ba až nejasný význam. Manifest dal tomuto slovu obsah a zároveň ho naplnil energiou, ktorá umožnila jeho neočakávanú expanziu. „Svet sa stáva snom, sen sa stáva svetom.“ (Novalis)
Podľa Andrého Bretona: „surrealizmus spočíva vo viere vo vyššiu realitu, vo všemocnosť sna a v nezaujatosť myšlienkovej hry.“
Zároveň sa Max Ernst pokúsil o definíciu surrealistiského diela takto: „Nijaká duševná, vedomá činnosť rozumu, sklonu alebo vôle sa nesmie zapojiť do vzniku diela, ktoré sa môže kvalifikovať ako absolútne surrealistické.“
Prvé diela tohto smeru sa zjavujú ešte ako súčasť hnutia Dada. No celkom prvým dielom je zbierka od A. Bretona a Soupaulta – Magnetické polia, ktoré verejne vyšli v časopise Littérature roku 1919.
Aj čo sa týka maliarstva, prvá vlna surrealistov vzišla z dadaistických umelcov. Boli to napríklad: Hans Arp, Man Ray a Max Ernst. Títo umelci sa ľahko prispôsobili novým podmienkam, lebo ich anticipovali (predvídali) už v predchádzajúcej tvorbe. Práce Maxa Ernsta boli už dlhšie surrealistické, pretože sa zakladali na nevhodnej asociácii niektorých prvkov reality. Ernst vynikal v používaní viacerých techník. Skúšal techniku frotáže a často aj koláž. Touto technikou vytvoril známe diela ako Stohlavá žena (1929) a Týždeň dobroty (1934). Vo svojich maľbách obdarúváva skutočným životom niektoré prvky, ktoré mu vnukla halucinácia.
Ernstov príklad nasledovali mnohý ďalší pokračovatelia.