Ťažisko expresionizmu však aj tak nachádzame v Nemecku, sústredené hlavne okolo činnosti troch expresionistických skupín, ktoré ešte budem spomínať.
Vydavateľ nemeckého časopisu der Sturm za expresionizmus zase považoval všetky avantgardné smery rokov 1910 a 1920, vrátane kubizmu a abstraktných smerov.
Množstvo názorov na rozsah pojmu expresionizmus smeru vôbec nepridalo. Nakoniec roku 1914 vyšla kniha novinára Paula Fechtera Der Expresionizmus. Autor v nej prvý krát uplatnil toto slovo priamo v súvislosti s nemeckými umelcami skupiny Die Brücke a Der blaue Reiter. Usiloval sa mu dať presnejší obsah a zdôvodniť jeho použitie. Fechterova kniha spätne označila expresionizmus ako hnutie, ktoré vzniklo v Nemecku v rokoch 1905 – 1914. Podľa tejto knihy je expresionizmus zároveň protikladom impresionizmu – obranou intuície pred intelektom a citov pred remeselnou zdatnosťou.
Prvá vlna expresionizmu sa zjavuje v rokoch 1885 – 1900 a je spojená s vplyvom symbolizmu. Jej popredným predstaviteľom je Vincent van Gogh. Van Gogh je zakladateľom a hrdinom moderného expresionizmu. Vedel dať svojim dielam hlboký výraz plynúci z jeho pohnutého života a psychických problémov, ktoré ho sprevádzali až po šialenstvo.
Sám Gogh napísal v júni roku 1890 svojej sestre: „Chcel by som robiť portréty, ktoré by ľuďom o sto rokov pripadali ako zjavenia. Neusilujem sa to teda dosiahnuť fotografickou podobou, ale vlastným citovým zaujatím.“
K druhej vlne expresionizmu patrí Edvard Munch a James Ensore. Táto vlna sa dvíha približne roku 1905, spolu so zrodom nemeckej skupiny Die Brücke a zároveň s hlbokým francúzskym vplyvom Picassa (v modrom a černošskom období), Rouaulta, Matissa a celej fauvistickej skupiny.
Edvard Munch (1863 – 1944) pochádzal z Nórska.Na svojej prvej výstave z roku 1889 získava študijné štipendium a odchádza študovať do Paríža. Roku 1892 organizuje v Berlíne ďalšiu výstavu. Tá sa končí obrovským škandálom, keď ju zatvoria dva dni po otvorení pre „prílišnú pokrokovosť“ jeho diel.
Munchovou aj Ensorovou prvou prevratnou myšlienkou bolo prehodnotenie námetu – zobrazovaním hmotných námetov vyjadrovať „nezobraziteľné“ témy. Tak ako chceli impresionisti zobraziť svetlo, Munch si kládol za cieľ spodobovať city a prenášať ich na divákov. „Chcem maľovať bytosti, ktoré dýchajú, cítia, milujú a trpia.“ (Munch)
Názvy Munchových obrazov svedčia o pochmúrnej, ba priam až morbídnej tématike, v ktorej sa úzkosť spája so smrťou a sexualitou: Krik (1893) – v súvislosti s týmto obrazom neskôr Munch napísal: „Počujem krik prírody.“ Upír (okolo 1893), Úzkosť (1894), Puberta (1894) – námetom tohto je pálčivý problém pohlavného dospievania, ktorý konformisti považovali za nedotknuteľnú tému.