Modrým obdobím (1901 – 1904), kedy maľoval obrazy s výrazným zastúpením belasej, ktorá vyjadrovala smútok, odcudzenie a beznádej. Nasledovalo Ružové (červené) obdobie (1905 – 1906) s oveľa ľahšími a uvoľnenejšími námetmi, ako napríklad harlekýni, s menej expresívnym výrazom. Nadväzovalo kubistické obdobie, ktoré sa vyvinulo cez Cézannov vplyv. Napriek tomu sa tvorba Picassa a Braqua odlišovala v jednom dôležitom princípe. Cézanne odporúčal zachytávať atmosféru, no kubisti sa atmosferickým javom dôsledne vyhýbali z obáv pred narušením formy. Dosahovali to zámerným zvyšovaním horizontu, teda na obraze boli hlavné kompozičné prvky zobrazené tak, aby vypĺňali celú plochu obrazu. Na chvíľu sa k tvorivej dvojici pridal aj ďalší fauvista André Derain, ale nepodarilo sa mu prekročiť Cézannovské štádium.
Samotný kubizmus prešiel troma fázami. Pre začiatky sa často objavuje označenie PROTOKUBIZMUS - obdobie Avignonských slečien a Cézannovho vplyvu. Bolo to približné vymedzenie povahy smeru a jeho predvedenie.
Toto spochybnenie tradičných základov výtvarného umenia – narušenie obrysových línií nútila uprednostniť pozornosť nie na objem, ale na plochy, ktoré ho vymedzujú. Neváhali zobrazovať ten istý predmet z niekoľkých zorných uhlov. Takto mohli na jedinom plátne zobraziť predmet spredu,
zboku, zvnútra a z iného vhodného pohľadu zároveň. Podľa tejto skutočnej analýzy predmetu nazval neskôr Picassov krajan Juan Gris (ďalší významný kubista) toto obdobie ako ANALYTICKÝ KUBIZMUS (1910 - 1912).
Hoci spomínaný spôsob zobrazovania skutočnosti má veľké prednosti, prinášal aj isté nevýhody. V úsilí urobiť obrazy zrozumiteľnejšími, zaraďovali od roku 1911 do ich kompozície detaily, ktoré mali podnietiť divákovu chápavosť. Husľové kolíky alebo zvukové otvory pomáhali pochopiť, že rozložené plochy sú súčasťou huslí, úchytka zo zásuvky naznačovala stôl, tlačiarske typy – litery alebo číslice naznačovali, že na obraze sú spodobnené noviny, vinety z fľašiek alebo listová obálka. Napodobenie dreva, mramoru, či novín dosiahli nalepovaním papiera zobrazujúci daný materiál. Takto vznikla nová technika – KOLÁŽ. Táto technika neskôr oslávila výnimočný úspech najmä v období surrealistov a abstraktivistov.
Nebezpečenstvo analytického kubizmu, ktorým bola bezpochyby strata celistvosti alebo dokonca identity predmetov muselo vyústiť v zmenu metódy. Nastalo obdobie SYNTETICKÉHO KUBIZMU (1912 – 1914) kde je predmet znovu vystavaný z jednoduchých línií, plôch a farieb. Museli identifikovať základné vlastnosti, ktoré robili daný predmet práve tým predmetom, ktorým bol a preniesť ich na plátno.