Napríklad pohár už nie je len rôznorodým súborom fragmentov obrysových línií, ale pohárom bez akýchkoľvek náhodných detailov, redukovaný na podstatné znaky.
Po sivo ladených obrazoch analytického obdobia pôsobia maľby z rokov 1913 a 1914 svojou živou farebnosťou neraz ako skutočná pastva pre oči.
Kubizmus prevracal všetky tradičné názory na maliarstvo oveľa viac ako impresionizmus, či fauvizmus a kritici, predovšetkým povolaní na túto úlohu, prejavili priam nepredstaviteľné nepochopenie, ba až zaslepenosť pri hodnotení nového smeru. Nech slúži ku cti básnikovi Guillaumovi Apollinairovi, že ako prvý podporil úsilie mladých maliarov – novátorov.
O rozšírenie kubizmu sa mnohým pričinil mladý nemecký obchodník D. Henry-Kahnweiler. Otvoril si galériu na Vignovej ulici, kde vystavoval odmietnuté kubistické diela (odmietli ich vystaviť na každoročnom Jesennom salóne) Picassa, Braqua, Juana Grisa, Fernanda Légera. Pre nepriazeň Parížanov diela posielal na mnohé iné, často zahraničné, výstavy. Kubizmus sa prvý krát predstavil až na Salóne nezávislých roku 1911, kde mala verejnosť prvý raz príležitosť vidieť obrazy bez akejkoľvek etikety. Kubizmus ostal nepochopený.
Ku kubizmu samozrejme patria aj mená ako Jean Metzinger- preslávil sa dielom Olovrant, ktoré kritika označila za „kubistickú Giocondu“ (Mona Lisa). Ďalej Fernand Léger. Ten sa zase venoval štúdiu objemov a všetky jeho diela sa vyznačujú veľkou dynamikou. Robert Delaunay sa zase snažil absolútne odstrániť líniu, ktorá bola podľa neho iba dedičstvom klasickej estetiky. Juan Gris pochádzal zo Španielska. Stal sa jedným z najlepších tvorcov koláží. Vypracovali sa aj traja bratia: Gaston, Raymond a Marcel Duchampovci, ktorí sa však odklonili k futurizmu.
Spoločnú cestu kubistov rozprášila 1. sv. vojna. Po nej sa kubizmus stal už len východiskom pre ďalšie smery ako abstraktné umenie, či orfizmus.
Kubizmus sa dokonca preniesol aj do literatúry.












IV. Parížska škola

Parížskou školou nazývame skupinu umelcov nefrancúzskeho pôvodu usídlenú v Paríži. Sformovali sa po prvej svetovej vojne. Nepatrili k žiadnemu avantgardnému smeru. Jediné čo ich spájalo po výtvarnej stránke bola expresívnosť a akási životná bolesť ich výrazu. Po ľudskej stránke ich stotožňovala veková kategória (všetci sa narodili medzi rokom 1884 až rokom 1900) a židovský pôvod hlavných predstaviteľov. Všetkých do Paríža priviedla idea mesta umelcov, avantgárd a slávy. Paríž tým mestom skutočne bol a to už od stredoveku keď sa všetci dvorní umelci chodili zaúčať do Francúzska – do Paríža.
Pochádzali z mnohých krajín, dokonca z rozdielnych kontinentov. V širšom ponímaní obsahu Parížskej školy sa tu radia všetci umelci pôsobiaci v tej dobe v Paríži.