„Táto výzva k smelej a otvorenej vzbure, ktorá sa o niekoľko dní rozšírila o niekoľko tisíc exemplárov pod pošmúrnou oblohou našej krajiny, zapôsobila ako elektrický výboj,“ rozpráva Carlo Carrá vo svojich Pamätiach.
Tieto texty sa usilovali predovšetkým potvrdiť originálnosť umelcov voči spoločnosti a objasňuje iba jediný bod o maliarskom výraze:„ Gesto, ktoré chceme zobraziť na plátne (...), bude jednoducho dynamický pocit ako taký.
Moderný svet považovali za najzaujímavejší a najkrajší, za jediný prameň inšpirácie. Nadchýnali sa strojovou technikou a rýchlosťou, ktoré menia svet okolo nás a všetky naše duševné návyky.
Futuristi sa rozhodne dištancovali od ortodoxných kubistov ako Braque, Picasso a Juan Gris. Kubizmus pokladali za pristatický „muzeálny“, pricudzí dynamickej búrlivosti moderného sveta.
Jedným z hlavných zámerov futuristov bolo hľadanie nového výrazu pre pohyb. Odrazilo sa to na obrazoch ako Dynamika psa na vodiacej šnúre (Balla – 1912), Dynamika automobilu (Russolo – 1912), Autobus (Severini), Čo mi rozprávala električka (Carrá – 1911), Dievčatko utekajúce po balkóne (Balla – 1912), Akt zostupujúci po schodoch (Marcel Duchamp – 1912) a iné.
Futuristi vynakladali veľa energie na šírenie svojich ideí. Napríklad cestou do Ruska roku 1913, kde nazbierali kontakty s ruskými básnikmi Vladimirom Majakovskym a Velemirom Chlebnikovom, ktorí sa tiež hlásili k futurizmu. Pretože sa futurizmus nastoľoval ako celková požiadavka ducha, prejavil sa takisto v oblasti poézie ako aj v divadle, ba ešte aj hudby – Russolovým (bol okrem iného aj hudobník) „rachotiacim prístrojom“ a koncertmi na „rumorharmóniu“.
Aj futuristov zničila vojna. Rozpadli sa po Boccioniho smrti na fronte roku 1916, ale aj pre prílišný nával nových členov.

Úryvky z manifestu futuristických maliarov
(napísané koncom februára 1910)
a z technického manifestu
(datovaného 11.