apríla 1910):

CHCEME:
• - zničiť kult minulosti, posadnutosť starodávnosťou, pedantstvo a akademický formalizmus;
• - pohŕdať všetkými formami napodobovania;
• - velebiť všetky formy originality, nech by boli akokoľvek odvážne a agresívne;
• - čerpať odvahu a pýchu v malichernom obviňovaní z bláznovstva, ktorým šľahajú a umlčujú novátorov;
• - považovať umelecké kritiky za zbytočné a škodlivé;
• - povstať proti tyranii slov „harmónia“ a „dobrý vkus“, výrazov priveľmi pružných, ktorými sa dajú ľahko zničiť aj Rembrandtove a Goyove diela;
• - vymiesť z ideálneho poľa umenia všetky už ošúchané motívy a námety;
• - vyjadriť a osláviť dnešný život, ustavične a búrlivo pretváraný víťaznou vedou.

VYHLASUJEME:
• - že v maliarstve je absolútnou potrebou vrodený komplementarizmus, tak ako v poézii voľný verš a v hudbe polyfónia;
• - že je nevyhnutné všeobecnú dynamickosť vyjadrovať v maliarstve ako dynamický pocit;
• - že na zobrazovanie prírody je potrebná úprimnosť a panenská čistota;
• - že pohyb a svetlo narúša hmotnosť telies.

BOJUJEME:
• - proti patinám a glazúram, ktoré majú moderným obrazom dodať starodávny vzhľad;
• - proti povrchnému a elementárnemu archaizmu, ktorý sa zakladá na vyfarbovaní plôch a ktorý redukuje maliarstvo na nemohúcu detinskú a grotesknú syntézu;
• - proti klamnému futurizmu secesionistov a Nezávislých, ktorí sa vo všetkých krajinách stali predstaviteľmi nového akademizmu;
• - proti aktu v maliarstve, rovnako odpornému a skľučujúcemu ako cudzoložstvo v literatúre.




VI. Metafyzická maľba

Metafyzické maliarstvo sa zrodilo z reakcie na nespútanú dynamickosť futurizmu. Zhromaždila sa úzka skupina ľudí okolo vedúcej osobnosti Giorgia de Chirico (1888 – 1978). Chirico pochádzal z Grécka. Odišiel študovať do Mníchova, odkiaľ mu zostal vplyv Nietzeho filozofie a obdiv k Böcklingovmu vizionárskemu romantizmu. Metafyzické maliarstvo vzniklo až po roku 1916, keď sa Chirico so svojim bratom usadzuje vo Ferrare, kam ho cez vojnu odvelili. Začína tvoriť prvé vlastné – nekopírujúce diela ako Záhada jesenného večera.
Metafyzické diela sa vyznačujú nehybnosťou, ťaživým a zvláštnym tichom a dômyselnou inscenáciou. Chiricove obrazy z toho obdobia predstavujú námestia obklopené arkádami, priestranstvá s tajomnými, akoby skamenenými postavami a iba zbiehajúce čiary tvoria ilúziu pohybu. Sám Chirico vyhlasoval :„ My, ktorí poznáme znaky metafyzickej abecedy, vieme koľko radosti a žiaľu sa skrýva v stĺporadí, na rohu ulice, medzi stenami izby alebo vnútri nejakej skrinky.“ Picasso dokonca vyhlasuje Chirica za najobdivuhodnejšieho súvekého maliara.
V metafyzickej maľbe nachádzajú základňu surrealisti. Neskutočné postavy, až pripokojné ticho, akési automaty umiestnené medzi kulisy prázdnych miest, fantastické, fascinujúce i znepokojivé predmety pochádzajú zrejme zo sveta snov a fantázie. Značný neskorší rozkol v Chiricovej tvorbe, spôsobil odklon a nezhody so surrealistami.
Po príchode Chirica do Talianska sa k nemu pripája Carlo Carrá, ktorý prešiel od futurizmu k pittura metafysica a tiež maľoval priestory oživené figurínami.
Giorgio de Chirico a jeho priatelia našli oporu a pomoc u Maria Broglia – vydavateľa časopisu Valori plastici (výtvarné hodnoty). Pod záštitou tohto časopisu sa zorganizovala roku 1921 výstava v Nemecku. V tomto období rástol ďalší mimoriadny umelec: Giorgio Morandi (1890 – 1964), ktorý si pod vplyvom metafyzického maliarstva osvojil schopnosť obdariť aj tie najvšednejšie predmety takmer fascinujúcou silou - „metafyzikou najvšednejších vecí“.
Morandiho miesto v metafyzickom maliarstve je príkladom osudu väčšiny umeleckých hnutí 20. storočia, tak ako futurizmus a kubizmus aj metafyzická maľba mala krátke trvanie. Umelci, ktorí ju prezentovali, sa jej čoskoro vzdali a išli ďalej každý svojou cestou. Chirico sa dokonca v posledných rokoch svojho života zriekol niektorých diel z mladosti a vyhlásil ich za pomýlené.























VII.