Konečným článkom je rímsa, súvislý odkvap naklonený nadol a v dolnej časti ozdobený pravouhlými kamennými doskami s vyčnievajúcimi výbežkami – kvapkami. Mnohé prvky sú odvodené priamo z drevených prototypov. Triglyfy vo vlyse pochádzajú z ozdôb na koncoch stavebných stropových trámov. Podobne sa vysvetľuje aj detailná výzdoba na spodnom kraji rímsy. Rovnako stĺpy a ich hlavice mali určite pôvod v drevených origináloch. Dórsky sloh pevne zakotvil okolo roku 600 pred n. l. a od tých čias sa podrobil len nepatrným premenám s výnimkou takých, ktoré viedli k jeho zdokonaleniu. Tvary hlavíc a pomery rozličných častí sa vyvíjali a menili, no základná podoba zostala rovnaká. Hérin chrám v Olympii, postavený okolo roku 600 pred n. l., má plne vyvinutý chrámový pôdorys s pravouhlou vnútornou cellou, stĺpmi na prednej i zadnej strane, stĺporadiami na bokoch, strechou postavenou v tvare trojuholníkového štítu medzi horizontálnou a nakolonenou rímsou a so štandardným klasickým umiestnením šiestich stĺpov v priečelí. Tento významný chrám postavili pôvodne z dreva, no kamenné chrámy však existovali už v polovici siedmeho storočia. Druhý z dvoch veľkých slohov gréckeho staviteľstva je iónsky sloh, ktorý obľubovali najmä v mestkých štátoch maloázijskeho Grécka. Tento staviteľský sloh nedosiahol, na rozdiel od dórskeho slohu, až do konca piateho storočia pred n. l. kanonizovanú podobu. Jeho počiatky sú oveľa nejasnejšie. Najstaršie podoby iónskych hlavíc s charakteristickými špirálami pripúštjú viacero variant. Detaily nadstavby sú všade rozdielne. Od začiatku sa oba slohy odlišovali: stĺpy iónskeho slohu majú profilované pätky a žliabkovanie drieku je tiež celkom odlišné. Architráv nie je súvislý a rímsa sa člení viacerími blokmi vyčnievajúcimi ako ozuby. Neraz sa vyskytuje súvislý hladký vlys. Najstaršie iónske chrámy v maloázíjskom Grécku boli bohatšie a rozmermi monumentálnejšie ako dórske. Najlepšie je to možné vidieť na pôdoryse Hérinho chrámu na ostrove Samos (6. storočie) a obrovského chrámu bohyne Artemis v Efeze, postaveného okolo roku 560 pred n. l. V oboch boli dva rady mohutných stĺpov okolo hlavnej chrámovej stavby. Rozmery týchto najstarších iónskych chrámov v Grécku neprekonali ani neskoršie stavby. Na základe rozvoja štandardných typov gréckych chrámov v 7. storočí vznikli nové druhy sochárstva a maliarstva, súvisiace s ich výzdobou. Zopár fragmentov sochárskej práce v daidalovskom štýle z čias okolo roku 640 pred n. l., nájdených na chrámovom pozemku na mykénskej Akropole, predstavuje zrejme najstaršie príklady sochárskej práce určenej na dekoráciu metóp dórskeho vlysu.