Veľkonočné sviatky

Niekedy sa stáva, že oslavujeme určité sviatky a dodržiavame rôzne rituály bez toho, aby sme vedeli, prečo. Sme vtiahnutí hlboko do ich rutiny a nikto sa už ani nepozastaví nad tým, aký majú pôvod. Pozrime sa teda, ako to bolo s celosvetovo uznávaným sviatkom, akým je Veľký piatok či Veľká noc.

Ako vznikla Veľká noc?
Aby sme videli pravé korene tohoto sviatku, ako ho poznáme dnes, musíme sa vrátiť do minulosti hlbšie než dvetisíc rokov. Musíme isť do starého Izraela, do čias Mojžiša, keď bol prvýkrát ustanovený a ustálený sviatok pesah, čo znamená „preskočenie Jahveho“ (Boha všemohúceho). Tento sviatok sa viaže k významným dejinným udalostiam, ktoré sa v tých časoch odohrali. Slávny sviatok „bitnej obete“ a „nekvasených chlebov“, nazývaný pesah, bol znakom toho, že Izrael si ctí Boha za to, že jeho ľud vyviedol z egyptskej země a za to, že anjel smrti „preskočil“ každý dom natretý krvou obetovaného baránka.
Ale ako súvisí Veľký piatok, keď bol ukrižovaný Ježiš, so židovským sviatkom pesah či pohanskými sviatkami jari? V Biblii je napísané, že mesiáš bol mučený v čase sviatku pesah. To, že jeho smrť zapadla práve do času sviatku, keď bol zabitý obetný baránok, nebola žiadna náhoda. Stalo sa to práve vtedy preto, aby sa potvrdilo Ježišovo poslanie byť skutočným obetným baránkom, ktorý zachránil človeka od smrti. (V tej istej súvislosti krv baránka natretá na dverách zachránila ľudí pred anjelom smrti – to bola udalosť, v súvislosti s ktorou Boh nariadil „bitnú obeť“.)
Napriek týmto súvislostiam sa kresťanstvo v prvých storočiach svojej existencie snažilo o oddelenie a osamostatnenie od pôvodného židovského učenia.
A tak kresťanskí vodcovia nechali splynúť oslavu Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstania do festivalu jari, ktorý bol v tých časoch populárnejší; teda sviatku Veľkej noci, v niektorých krajinách nazývanej podľa jarnej bohyne plodnosti – Ištar.
Vzhľadom na to, že staré pohanské tradície a zvyky spojené s oslavou jarnej rovnodennosti boli hlboko vžité a veľmi obľúbené, došlo napokon k splynutiu všetkých troch sviatkov – kresťanského, židovského aj pohanského. A tak paradoxne Veľký piatok je vyslovene kresťanským sviatkom, zatiaľ čo názov Veľká noc, ako i veľkonočné vajíčka a zajačiky majú korene v oslavách venovaných bohyni plodnosti a typické symboly – baranček a koláč – sú spomienkou na starozákonné židovské sviatky.

Ľudové zvyky
Mimoriadne bohaté na jarné zvykoslovné prejavy boli už nedele pred Veľkou nocou (Smrtná a Kvetná nedeľa).

Viažu sa k nim najzávažnejšie zvyky jarného zvykoslovia – symbolické vynášanie zimy a donášanie leta.
Zvlášť zaujímavý je obrad vynášania zimy. Zimu symbolizovala slamená figurína oblečená do ženských šiat – Morena, Smrť, Kyselica. Mládež ju nosila so spevom po dedine a nakoniec ju hodila do vody alebo spálila. Obrad bol rozšírený nielen na území celého Slovenska, ale u Slovanov vôbec. Je azda jediným starobylým zvykom, o ktorom možno s najväčšou pravdepodobnosťou tvrdiť, že sa zachoval ešte z predkresťanských čias. K samotnej Veľkej noci sa viazalo veľa obradov a obyčajov. Na veľkonočný pondelok bolo v niektorých oblastiach Slovenska obvyklé šibanie vŕbovým korbáčom, v iných oblastiach kúpanie – oblievanie dievčat, prípadne oba zvyky súčasne. Tieto prejavy patria k najradostnejším a najveselším zvykom najmä mladých ľudí a v modifikovanej podobe pretrvávajú dodnes.

Kraslice
Zdobenie vajíčok bolo, a pre niektorých ľudí dodnes je, organickou súčasťou jarného zvykoslovia. Kraslice ako osobitá časť ľudového umenia a súčasť obyčajov patria nesporne k najstarším a esteticky najpôsobivejším umeleckým prejavom.
Výtvarné prejavy odrážajú spôsob života ľudu v rôznych spoločenských formáciách, jeho tradície, ktoré dokumentujú úzku spätosť človeka s prírodou, postoje i náhľady na spoločnosť a prírodu. Kraslice boli hlboko zakotvené v živote nášho ľudu, pripisovala sa im tajomná a ochranná moc, symbolizovali obnovenie a nepretržitosť života. Boli magickým a obetným prostriedkom, pričom mali úzky vzťah nielen k záhrobnému životu, ale aj k ľudovej predstave o vzniku a zániku sveta.
Už u starovekých národov boli vajíčka integrálnou súčasťou obradov vítania jari ako významný a mnohoznačný symbol slnka, svetla, obnovujúceho sa života v prírode, zdravia a plodnosti. Zafarbené vajíčka majú starú a bohatú tradíciu nielen u nás, ale u všetkých slovanských národov. Poznali ich Číňania, Egypťania či Peržania. Archeológovia našli modely vajec z pieskovca, hliny či zlata ozdobené rôznymi ornamentmi v hroboch Egypťanov, Grékov, Avarov i prvých kresťanov.
V ústnom podaní a zvykosloví sa kraslice spájajú s kresťanstvom, ktoré pokladalo vajíčko za symbol znovunarodenia. Tvrdý obal vajíčka – škrupina sa porovnával so Starým zákonom a jeho vnútro s Novým zákonom. Vajíčko, z ktorého zázračným spôsobom vzniká nový život, má symbolizovať zmŕtvychvstanie.
V období feudalizmu sa vajíčka dávali ako povinná dávka vrchnosti, zvyčajne na Zelený štvrtok. V 17. storočí však vznikla pod vplyvom reformácie zásadná zmena.

Vajíčka sa neodovzdávali vrchnosti, ale krstní rodičia nimi obdarúvali svoje krstné deti, dávali si ich navzájom priatelia, no predovšetkým mladí ľudia, u ktorých darovaná kraslica vyjadrovala vzájomnú náklonnosť, predstavovali teda dar lásky.
Ornamentálna výzdoba týchto vajíčok kedysi obsahovala veľa mytologických, obradových a magických prvkov. Hoci každá krajina má svoje špecifiká a schopnosť samostatnej tvorby či pretvárania cudzích hodnôt v duchu miestnej tradície, tento výtvarný prejav mal u niektorých národov príbuzné motivické stvárnenie. Kraslicová tvorba teda vo svojich etnických a interetnických črtách vyjadruje určitú všeobecnú platnosť v rámci ľudovej kultúry a má trvalú platnosť ako jeden zo spojovacích článkov vo vzájomných vzťahoch medzi národmi.