Pochádza z hudbymilovnej rodiny. Už ako päťročný sa začal učiť hrať na klavíri, neskôr aj na organe a violončele. Po absolvovaní gymnázia študoval od roku 1914 na Akademie der Tonkunst v Mníchove (Beer-Walbrunn, Zilcher ), v rokoch 1921-22 študoval u Kaminského. Spolu s G. Guntherom založil v roku 1924 Školu gymnastiky, tanca a hudby, tzv. Guntherschule, kde experimentálne overoval možnosti nového prístupu k hudobnej výchove. Bol dirigentom mníchovskej Bachovej spoločnosti, od roku 1950 viedol majstrovskú triedu kompozície na mníchovskej Hudobnej akadémii. Je členom viacerých vedeckých spoločností. Svoju skladateľskú dráhu začal Orff niekoľkými úpravami Monteverdiho diel, roku 1937 mali premiéru jeho Carmina burana (ktorého možno inscenovať aj na javisku). Už v tomto diele sa prejavili základné črty skladateľovho neopakovateľného tvorivého štýlu, pre ktorý je príznačné zavrhnutie kontrapunktu a dôslednej tematickej práce, jednoduchá harmónia (často iba základné akordy), prosté, miestami až prostoduché melódie, závislosť hudby na texte a z toho plynúca – a to je najhlavnejšie – dominujúca úloha rytmu.
Orffa neodolateľne láka divadlo. V jeho operách sú dramatická akcia, tanec, spev a hudba rovnocenné, čiže orffovská koncepcia je akýmsi novým Gesamtkunstwerkom. Významnejšie diela: Carmina burana, 1935-36, Der Mond (Mesiac), 1937-38, Die Kluge (Múdra žena), 1941-42, Cattulli carmina, 1948, Die Bernauerin, 1947, Antigona, 1948, Trionfo di Afrodite, 1952, Astuttuli, 1953, Oedipus, 1956.
Mimoriadny význam má jeho pedagogická zbierka, tzv. Orff-Schulwerk, 1930-33.

Jedným zo základov Orffovej skladateľskej slávy je hudobnoscénický triptych Trionfi. Tento titul nadväzuje na názov impozantných maškarných sprievodov a slávnostných obradov, aké sa konávali v Taliansku v 15. a 16. storočí a sú jedným z prameňov opery. Podobne ako iné Orffove scénické diela, ba ešte vo väčšej miere, nemajú jednotlivé časti triptychu charakter opery. Nevystupujú v nich ,,účinkujúce“ osoby, nemajú dej ani tradičné dejstvá, scény a čísla, preto sa často a s úspechom uvádzajú na koncertných pódiách (ostatne rovnako ako v divadle málokedy všetky tri diela spolu – spravidla každé osamote).

Carmina burana (1937) sú ,,cyklom inscenovaných svetských piesní pre sólové hlasy a zbory so sprievodom nástrojov“. Je to dielo – v scénickej verzii spievané i tancované – charakteru oratória či kantány. Texty, prevažne latinské, niektoré staronemecké, vybral Orff z rukopisov z 18.

storočia, ktoré našiel v opátstve de Beuron (stade názov diela). Táto stredoveká lyrika rozpráva o jari, lete, šťastí a láske, o dočasných radostiach a smrti, vytvárajúc pestrý obraz svetského života v stredoveku. Hudba je prispôsobená poetickej atmosfére: raz je štylizovaná ako ľúbostné piesne trubadúrov, inokedy zas pripomína stredoveké chorály, raz je rýchla a rytmická, potom zasa lyrická a melodická – v súhrne však veľmi zaujímavá a svieža.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Carl Orff životopis